Článok vznikol v spolupráci s Denníkom N, ktorý je mediálnym partnerom konferencie. Denník N sa rozprával so psychológom Petrom Grayom z Boston College o hre a jej význame vo vzdelávaní.
Podľa Graya organizované aktivity pod vedením dospelých nie sú skutočná hra a deti sa pri nich nenaučia, ako riešiť problémy.
Za najväčší problém súčasného školstva považuje, že potláča hru a zvedavosť detí. „Skutočné vzdelávanie je všetko to, čo dieťaťu umožňuje viesť zmysluplný, uspokojujúci a morálny život,“ hovorí Gray v rozhovore.
Peter Gray sa dlhodobo zaoberá výskumom úlohy hry v ľudskej evolúcii a skúma, ako sa deti vzdelávajú prostredníctvom sebariadenej hry a skúmania. Na konferencii Eduforum o trendoch a inováciách vo vzdelávaní vystúpi cez online prenos. Konať sa bude v októbri v Bratislave.
V rozhovore sme sa pýtali:
- ako podľa Petra Graya vyzerá ideálna škola;
- aký by mal byť konečný cieľ vzdelávania – je to šťastné dieťa alebo niečo iné;
- prečo je dôležité, aby si aj dospelí ľudia vyhradili čas na hru.
Ako definujete hru?
Ide o aktivitu s nasledujúcimi štyrmi črtami. Prvou je, že si ju vybrali sami hráči a sami ju riadia. Ak vám niekto povie, aby ste sa hrali nejakým spôsobom, už to nie je hra. Jednou z evolučných čŕt hry je, že sa ňou deti učia iniciovať a usmerňovať vlastné aktivity.
Druhou charakteristikou je, že hra sa vykonáva pre ňu samotnú. Deti sa nehrajú, lebo za to majú vonkajšiu odmenu. Nehrajú sa preto, aby získali trofej, medailu alebo pochvalu od učiteľa či rodiča. Hrajú sa jednoducho preto, lebo sa chcú hrať. Ženie ich vnútorná motivácia.
Aké sú ďalšie dve črty hry?
Treťou charakteristikou – a to môže niektorých prekvapiť – je, že hra má vždy štruktúru. Neexistuje nič také ako „neštruktúrovaná hra“. Keď ľudia hovoria o neštruktúrovanej hre, väčšinou tým myslia, že dieťaťu nikto nediktuje, čo má robiť.
Hre dávajú štruktúru samotní hráči. Môžu si stanoviť vlastné pravidlá, môžu sa riadiť implicitnými pravidlami alebo môžu prijať už existujúce pravidlá, ak hrajú napríklad futbal. V každom prípade sa dohodnú: „Toto sú pravidlá, ktoré budeme dodržiavať.“ Takto sa deti učia štruktúrovať svoje aktivity a fungovať v rámci daných pravidiel. Štvrtou charakteristikou hry je kreativita. Najmä pre malé deti platí, že hra takmer vždy zahŕňa veľkú mieru predstavivosti.
Aby som to zhrnul, hru definujú štyri charakteristiky – je dobrovoľná a riadená hráčmi, je vnútorne motivovaná, má štruktúru, ktorú si hráči určia sami, a vždy je tvorivá a často plná fantázie.
Aký má hra význam z evolučného hľadiska?
Hlavným evolučným účelom hry je precvičovanie zručností, ktoré sa deti musia naučiť, aby sa stali nezávislými dospelými, ktorí dokážu fungovať vo svete. Platí to pre všetky cicavce. Všetky mladé cicavce sa hrajú – pomáha im to rozvíjať zručnosti potrebné na prežitie a rozmnožovanie. Predátory sa hrajú na lov, zatiaľ čo korisť sa pri hre učí uhýbať, uskakovať a unikať pred predátormi.
Ľudia sa toho musia naučiť veľmi veľa. Deti na celom svete sa hrajú tak, aby to zodpovedalo zručnostiam, ktoré sa musia naučiť. Podobne sa iné zvieratá hrajú fyzicky – naháňajú sa, zápasia a skáču, aby tak rozvíjali svoje telo a pohybové schopnosti. Budujú si odvahu, ak sa pri hre vystavujú riziku. No deti sa hrajú aj hry, ktoré sú jedinečné pre ľudí. Pri hre sa napríklad učia používať jazyk. Alebo sa hrajú tak, že všeličo stavajú.
Ako živočíšny druh sme prežili vďaka tomu, že budujeme veci. Deti na celom svete pri hre stavajú veci – či už sú to domčeky na stromoch, hrady z piesku, kanoe alebo lego kocky. Precvičujú si svoju schopnosť predstaviť si to, čo sa snažia postaviť, a potom to aj skutočne postavia.
Všade na svete sa deti hrajú hry, pri ktorých si cvičia predstavivosť. Deti predstierajú, že sú niekým iným – napríklad sa hrajú, že idú na kráľovský bál alebo že sú superhrdinovia bojujúci so zloduchmi. Vytvárajú si hypotetické situácie a trénujú schopnosť predstavovať si veci, ktoré nikdy nezažili. Pri takejto hre si precvičujú hypoteticko-deduktívne myslenie, teda schopnosť uvažovať v štýle: „Ak by toto bola pravda, čo ďalšie z toho plynie?“
Čo ešte vieme povedať o hrách z evolučného hľadiska?
Napríklad to, že formálne hry s presne stanovenými pravidlami – ako futbal či stolné hry ako Candy Land alebo šach – existujú v každej kultúre. Z evolučného hľadiska je to tak preto, lebo pre život v spoločnosti je dôležité, aby ľudia dodržiavali pravidlá. Tieto hry slúžia na to, aby sa ich deti učili rešpektovať. Pri hre sa deti učia aj ďalšie dôležité zručnosti – prevziať iniciatívu a robiť veci po svojom. Zároveň sa učia vychádzať s ostatnými deťmi – keď je tá možnosť, vždy uprednostnia hru s rovesníkmi.
Ak sa deti hrajú v skupine, musia sa medzi sebou dohodnúť, čo budú hrať: „Ja chcem hrať toto, ty sa chceš hrať tamto. Čo by sme mohli chcieť robiť obaja?“ Alebo: „Ja chcem hrať podľa tohto pravidla, ty podľa iného. Ako sa dohodneme?“ Dokonca aj malé deti vo veku troch či štyroch rokov pri hre vyjednávajú: „Kto bude mať náhrdelník, ktorý sme našli v skrini s kostýmami?“ – „Kto bude v hre bábätko a kto bude princezná?“ Pri takomto vyjednávaní sa deti učia, ako napĺňať vlastné potreby a túžby, zatiaľ čo ostatným pomáhajú, aby aj ony dosiahli tie svoje. Zásadným právom pri hre je sloboda odísť. Takto sa deti učia, že ak nebudú robiť kompromisy, ich spoluhráči hru ukončia a odídu domov.
Ak rodičia zasahujú do hry, deťom do istej miery bránia, aby si osvojili uvedené zručnosti?
Presne tak. Ak rodičia zasahujú do detskej hry, za deti riešia ich problémy alebo im hovoria, ako inak by sa mali hrať, oberajú ich o všetky výhody, ktoré plynú z hry. V dnešnej dobe – neviem, ako veľmi to platí vo vašej krajine, ale v Spojených štátoch určite – deti už nemajú takú slobodu ísť von a hrať sa ako kedysi. Rodičia si myslia, že im to vynahradia tým, že ich zapíšu na organizované športové aktivity pod vedením dospelých.
Lenže to nie je skutočná hra. Deti sa síce naučia šport, ale prichádzajú o všetky tie ostatné veci – neučia sa, ako si samy zorganizujú hru, neučia sa, ako vychádzať s ostatnými, riešiť vlastné problémy a zvládnuť drobné konflikty či šikanovanie, pretože to za nich vyrieši niekto iný. Všetky tieto schopnosti sa deti naučia len vtedy, keď sa hrajú bez dozoru dospelých.
V minulosti ste uviedli, že od 50. rokov minulého storočia, keď ste boli dieťa, dochádza k poklesu hrania. Čo vysvetľuje toto zistenie a dochádza k tomuto javu aj mimo USA?
Áno, tento jav sa rozhodne vyskytuje aj v iných častiach sveta. Neviem, či k nemu dochádza úplne všade, ale vo väčšine európskych krajín áno. Spojené kráľovstvo je na tom možno ešte horšie ako USA.
Postupne sa zmenilo veľa vecí, ktoré obmedzili detskú slobodu hrať sa a objavovať svet nezávisle. Jedným z hlavných dôvodov je narastajúca záťaž spojená so školou. Deti v nej trávia čoraz viac času. V USA je dnes školský rok o päť týždňov dlhší, než bol v čase môjho detstva. Školský deň je dlhší v priemere o pol hodiny. Domáce úlohy zaberajú deťom po vyučovaní veľa času. Keď som bol v 50. rokoch na základnej škole, nemali sme žiadne domáce úlohy. Niekedy nám učiteľ dal za úlohu napísať báseň alebo príbeh, čo bola skôr zábava. Ale nikdy sme nenosili pracovné listy alebo knihy sem a tam. Doma sme mali voľný čas. Školské povinnosti zaberajú čoraz viac času a na deti sa vyvíja väčší tlak.
Dnes prevláda presvedčenie, že celá budúcnosť človeka závisí od toho, ako sa mu darí v škole. Keď som bol dieťa, takto sa neuvažovalo. No časom sa to stalo normou, akoby si ľudia hovorili: „Ak sa mi nebude dariť v škole, znamená to, že v živote som zlyhal.“ Prispieva to k vysokej miere úzkosti detí aj rodičov. Toto je jedna z vecí, ktoré sa zmenili. No zmenilo sa toho viac.
Čo sa ešte zmenilo?
V Spojených štátoch sú domy čoraz väčšie a rodiny menšie. Rodičia už nemajú takú potrebu „vyhodiť“ deti z domu, nech sa hrajú vonku. Keď som bol dieťa, chceli ste „vypadnúť“. A ak ste náhodou nechceli, mama vás poslala von. Takto to bolo aj v iných rodinách, takže vonku bolo na hranie vždy veľa kamarátov. No postupne začalo detí ubúdať, rodičia ich už toľko neposielali von. Rolu zohral aj príchod televízie – deti sa zabavili doma a boli ticho.
Najmä koncom 70. a v 80. rokov sa pridal aj iracionálny strach o bezpečnosť detí, ktoré sú vonku. Rozšírila sa predstava, že ak sú deti bez dozoru dospelých, sú v ohrození. Dôvodom boli dva veľmi medializované prípady, keď boli v roku 1979 a 1981 unesení dvaja šesťroční chlapci. Jeden bol unesený na ulici, druhý v obchodnom dome. Jedného zavraždili, druhý sa nikdy nenašiel. Tieto prípady mali obrovskú publicitu. Spustila sa masívna kampaň, že nechať deti bez dozoru je nebezpečné. Rodičov sa zmocnila desivá predstava: „Čo ak sa to stane aj môjmu dieťaťu?“ Pritom aj vtedy – rovnako ako dnes – boli únosy extrémne zriedkavé. Stanú sa jednému dieťaťu na niekoľko miliónov. Prirovnal by som to k pravdepodobnosti, že do vás udrie blesk. Lenže ľudia uverili tomu, že je to bežná vec. Tento prehnaný strach zásadne zmenil spôsob, akým rodičia vnímajú detskú hru a samostatnosť.
Dospelo to do štádia, že susedia a ostatní ľudia vás začali považovať za zlého rodiča, ak ste nonstop nedohliadali na svoje dieťa. Rodičia sa tomu prispôsobili, lebo ľudia sa snažia dodržiavať spoločenské normy a nechcú, aby ich druhí vnímali zle. Zašlo to až tak ďaleko, že približne 15 rokov, možno aj dlhšie, existovala reálna šanca, že ak pošlete svoje dieťa von bez dozoru dospelého, niekto zavolá políciu alebo sociálnu službu na ochranu detí a budú sa s vami doťahovať. Najmä chudobným ľuďom, ktorí si nemohli dovoliť právnika, sa mohlo stať, že im odoberú dieťa s obvinením z nedbanlivosti.
K čomu tieto udalosti viedli? Aký mali efekt?
Myslím si, že spôsobili, že sa dnes kladie taký dôraz na školské povinnosti. Osvojili sme si to, čo nazývam „školský pohľad na vývoj dieťaťa“. To znamená predstavu, že deti sa rozvíjajú lepšie, keď sú vedené a usmerňované dospelými, ktorí ich učia – či už v škole, alebo mimo nej – než deti, ktoré sa učia samy na základe vlastných skúseností. Rozšírila sa predstava, že pomáhate svojmu dieťaťu rásť a rozvíjať sa a zlepšujete jeho šance do budúcnosti, ak ho neustále niečo učíte. Úplne sme pritom zabudli na hodnotu, ktorú pre deti predstavujú nezávislé aktivity.
V ostatných desaťročiach vzrástla miery úzkosti, depresie aj samovrážd detí. Myslíte si, že tieto dva javy – úbytok hry a nárast úzkosti a depresie detí – spolu súvisia?
Som si istý tým, že spolu súvisia. Na túto tému som publikoval pomerne veľa, najnovší článok mi vyšiel v septembri 2023 v časopise Journal of Pediatrics. V ňom som predložil viacero dôkazov, že pokles slobody detí pri hre a ďalších nezávislých aktivít – ako chodenie do školy pešo alebo používanie verejnej dopravy bez sprievodu dospelých – viedol k poklesu tých vlastností, ktoré ľuďom umožňujú byť odolní. Deti sa neučia, ako sa o seba postarať. Neučia sa, že problémy dokážu vyriešiť samy.
Nezískajú odvahu, ktorú potrebujú na zvládanie prekážok v živote. Ak ich neustále nadmerne chránime, nenaučia sa, ako sa chrániť. Nenaučia sa, ako si poradiť s problémami. Nerozvinie sa u nich predstava: „Dokážem riešiť problémy, dokážem sa o seba postarať a dokážem si stanoviť plány a držať sa ich.“ Ak človek nemá toto presvedčenie, svet vyzerá desivo. Môže byť veľmi depresívne, ak si myslíte: „Kedykoľvek sa mi môže stať niečo zlé a nie je nič, čo by som s tým mohol urobiť. Môžem len dúfať, že ma niekto zachráni.“
Bez ohľadu na vek ľudia majú tri základné psychologické potreby, ktoré musia byť naplnené, aby sa cítili dobre a emocionálne vyrovnane. Prvou je autonómia, teda tento pocit: „Môžem sa rozhodovať sám za seba a môžem si vybrať, čo chcem robiť, aspoň v niektorých prípadoch.“
Aké sú tie zvyšné potreby?
Druhou je kompetencia: „Som v niečom dobrý. Zvládam veci, ktoré sú pre mňa hodnotné a bavia ma.“ Treťou je to, čo sa nazýva súdržnosť či prepojenosť: „Mám priateľov. Som súčasťou skupiny rovesníkov a nie som sám. V mojom okolí sú ľudia, ktorí ma poznajú a podporujú.“
Hra rozvíja všetky tieto potreby. Ide o hlavný spôsob, ako si ich deti osvojujú. Hra je už zo svojej podstaty autonómna činnosť – znamená, že robíte to, čo chcete, a rozhodujete sa sám za seba. Práve pri hre deti rozvíjajú dôležité ľudské vlastnosti a zručnosti, ako aj schopnosti v oblastiach, ktoré ich najviac nadchýnajú. Pri hre si nachádzajú priateľov.
Pre dieťa do približne 12 rokov je priateľ takmer automaticky niekto, s kým sa hrá. Pri hre si deti vytvárajú vzťahy. Keď sa stanú tínedžermi, priateľstvá sa zmenia na viac ako len spoločnú hru – spolu sa flákajú, zverujú sa, čo im prekáža na rodičoch, alebo sa učia intimite. Všetky tieto veci sa začínajú v detstve ako hra, pri ktorej si vytvárate vzťahy a učíte sa, ako komunikovať s ostatnými ľuďmi.
Ak dnes takmer všetky aktivity detí organizujú a kontrolujú rodičia, kde si majú nájsť iné deti na hranie?
Na internete. Dochádza k zaujímavému fenoménu, ktorý som aj ja až donedávna prehliadal. V Spojených štátoch medzi 50. a 90. rokmi 20. storočia neustále rástla miera úzkosti, depresie a samovrážd medzi mladými ľuďmi. Ale medzi rokmi 1990 a 2000 tieto čísla klesli.
Prečo došlo k poklesu?
Som presvedčený, že to súvisí s tým, že deti dostali do svojich domácností počítače. V polovici 90. rokov mala väčšina amerických rodín pripojenie na internet. Tínedžeri sa naučili tieto technológie používať skôr ako ich rodičia. Hrali počítačové hry vrátane online hier. Takto sa stretávali so svojimi priateľmi. To, čo deti v minulosti robili vždy osobne, robili oni online.
Ak sa nemohli stretávať vo fyzickom svete, našli si novú cestu – digitálny svet. Pracujem na novej knihe a jej súčasťou je pasáž o tom, ako dospelí tieto veci očierňujú. Hovoria, že počítačové hry sú škodlivé, deti sú od nich závislé a podobne. Aj sociálne siete sú podľa nich škodlivé.
A nie sú?
Som presvedčený, že online hry či sociálne siete fungovali ako záchrana a viedli k určitému zlepšeniu duševného stavu mladých. V Spojených štátoch to trvalo približne do rokov 2011 alebo 2012, keď sa situácia v oblasti úzkosti a depresie začala opäť zhoršovať.
Som presvedčený, že to bolo preto, lebo škola sa stala ešte stresujúcejším prostredím ako predtým, keďže v USA sa prijali nové školské štandardy nazvané Common Core. Podľa nich učitelia už nemohli prispôsobovať výučbu vo svojej triede tak, aby bola priateľskejšia a viac prispôsobená záujmom žiakov. Teraz musí každý učiteľ vyučovať podľa rovnakého učebného plánu a študenti sa hodnotia na základe štandardizovaných testov z tohto učiva.
Takisto je dobre zdokumentované, že škola sa stala stresujúcejšou. Výrazne vzrástol počet mladých ľudí, ktorí hovoria, že škola ich privádza do šialenstva. Myslím si, že ide o dôvod, prečo sa zvýšila miera úzkosti, depresie a dokonca aj samovrážd. Takže sme sa opäť dostali na úroveň z 90. rokov.
Rodičia sa často nestarajú o to, čo ich deti robia na smartfónoch, ktoré ich môžu vystaviť drogám, poškodzovaniu, toxickým vzorom či dezinformáciám. Ak deti donekonečna len scrollujú, nejdú spať, takže sú unavené či podráždené. Čo na to hovoríte?
Je našou povinnosťou, aby sme deti, najmä tie malé, naučili, ako bezpečne používať internet. Často používam toto porovnanie: keď som mal štyri roky, mohol som ísť do obchodu na rohu, kde som urobil nákup pre babku. Všetky deti chodili do školy pešo, keď v piatich rokoch nastúpili do škôlky. Rodičia ich učili, ako sa majú správať, keď sú von, napríklad ako bezpečne prechádzať cez cestu. Alebo im vysvetlili, nech povedia „nie“ človeku, ktorý pri nich zastaví autom a povie im, že im dá cukrík, ak si k nemu nastúpia: „Ak sa ťa pokúsi vtiahnuť do auta, krič a rob čo najväčší hluk, aby si upútal pozornosť druhých.“ Deti sa tieto veci neučili metódou pokus-omyl; hovorili im o nich rodičia.
Ďalšia vec je, že deti sú oveľa inteligentnejšie, za aké sa bežne považujú. Nie sú hlúpe. Prieskumy, ktoré som robil medzi tínedžermi, ukazujú, že sú v otázkach internetu oveľa rozumnejší, než si myslíme. No je dôležité, aby sme ich učili, ako internet používať bezpečne. Namiesto zákazu mobilných telefónov by sme ich v škole mali učiť, ako ich používať tak, aby sa nedostali do problémov. V prvom rade: „Neposielaj nahé fotky svojmu priateľovi alebo priateľke. Dostanú sa von. Nedávaj na internet nič, čo nechceš, aby jedného dňa našiel tvoj budúci zamestnávateľ.“
Čo hovoríte napríklad na online šikanu?
Ľudia sa toho obávajú, ale prieskumy medzi tínedžermi ukazujú, že keď sa ich opýtate na šikanu, často povedia: „Keď ma niekto šikanuje na internete, aspoň to môžem vypnúť. Keď ma šikanujú v škole, nemôžem s tým nič urobiť.“ Myslím si, že veľa dospelých si vytvorilo určité mýty o tom, ako internet ničí deti. Áno, občas sa na ňom vyskytnú sexuálni predátori, ale je to zriedkavejšie, než si myslíme. Tínedžeri si tieto veci uvedomujú a dávajú si väčší pozor, ako si myslíme.
Napriek tomu by sme ich na také veci mali upozorniť: „Ak sa chceš stretnúť s niekým, koho si spoznal online, never mu. Ak sa z nejakého dôvodu predsa len chceš stretnúť, zober si so sebou priateľov alebo rodiča.“ Pravidlá bezpečnosti platia aj pre dospelých. Ale koľkí z nich naleteli podvodníkom na internete? Dospelí nie sú v týchto veciach oveľa múdrejší ako deti.
Americká psychologická asociácia uvádza, že používanie sociálnych sietí poskytuje deťom a mladým výhody, napríklad socializáciu v prípade izolácie, no upozorňuje aj na viacero možných negatív.
Populárne o nich píše psychológ Jonathan Haidt v nedávnej knihe nazvanej The Anxious Generation.
Financial Times vydali pred dvomi týždňami text o tom, že keď sa telefóny stali takpovediac múdrejšími, ľudia (merateľne) ohlúpli. Namiesto toho, aby sme na nich aktívne vyhľadávali informácie a pracovali sme s textom, čoraz viac sme len pasívnym konzumentom obsahu, ktorý nám predhodí algoritmus.
Ako vnímate sociálne siete? Nespôsobujú závislosť?
Sociálne siete sa kritizujú, že na nich mrháme čas. Ale dospelí na tom nie sú o nič lepšie. Som toho názoru, že v prípade sociálnych sietí by sme nemali hovoriť o závislosti, akoby to bola nejaká patologická porucha, ale o „probléme s manažovaním času“. Strávime na nich priveľa času, aby sme si nakoniec povedali: „Premárnil som na nich veľa času, pričom som mohol robiť niečo dôležitejšie alebo dokonca zábavnejšie než len scrollovať príspevky, ktoré mi posielajú algoritmy.“
Ľudia hovoria o algoritmoch, akoby to boli monštrá, ktoré nás úplne ovládajú, ale tak to nie je. Nie je to pravda, ak človek má aspoň nejakú mieru sebaovládania. Stačí si povedať: „Dobre, sociálne siete chcú, aby som im venoval pozornosť, ale teraz ich jednoducho vypnem. Obmedzím čas, ktorý na nich strávim.“ Preto si myslím, že ide o problém s manažovaním času. Ľudí možno naučiť, ako na to.
Dôvod, prečo sa deti nehrajú vonku s inými deťmi, nie je smartfón, hoci aj ten zohráva určitú úlohu. Skutočnou príčinou je, že im to – aspoň v Spojených štátoch a vo veľkej časti Európy – nie je umožnené. Ak chceme, aby sa deti hrali vonku, musíme im na to vytvoriť podmienky. K nim patrí to, že vonku musia byť aj ostatné deti. To je hlavný stimul na hru – veľa ďalších detí na hranie. Deti nepotrebujú nič iné, potrebujú len iné deti, s ktorými sa môžu hrať. Ak im poskytneme príležitosti na hru vonku, zistia, že sa im to páči, a odložia svoje smartfóny.
Strácame s vekom hravosť?
Áno. A do určitej miery je to prirodzené. Nechceme, aby sme o hravosť prišli úplne, ale pre väčšinu druhov cicavcov platí, že ide o správanie, ktoré je typické pre mláďatá. Na druhej strane aj k dospelosti možno pristúpiť hravo. Keď sa ma ľudia pýtajú na význam hry v dospelosti, odpovedám: „Hovorme skôr o hravosti než o hre.“ K práci, rodičovstvu či riešeniu problémov možno pristúpiť s hravým postojom, čo znamená s ľahkosťou a radosťou. Zvyšuje to šancu, že ich zvládneme dobre.
Aj keď ste dospelý, je dôležité, aby ste mali vyhradený nejaký čas len na hru – keď veci robíte ako dieťa, čiže preto, lebo vám robia dobre. Pomôže vám to udržať aktívnu myseľ a telo v kondícii, najmä ak ide o fyzickú aktivitu vonku. Ja trávim denne niekoľko hodín jazdou na bicykli, tým, že kajakujem, pracujem v záhradke alebo rúbem drevo. Všetko toto je pre mňa hra. Robím to, lebo ma to baví.
Čo vám prekáža na súčasnom vzdelávacom systéme? Môžete uviesť dva alebo tri hlavné problémy?
Hlavným problémom vzdelávacieho systému – nielen toho súčasného, ale historicky od zavedenia povinnej školskej dochádzky – je, že potláča prirodzené schopnosti dieťaťa učiť sa. Deti sú biologicky nastavené na to, aby sa vzdelávali samy. Na mysli mám ich túžbu hrať sa.
Hra vychádza z prirodzenej zvedavosti detí. Rodia sa zvedavé a už niekoľko hodín po narodení začínajú skúmať svet okolo seba. Len čo sa dokážu pohybovať, hýbu sa, aby objavovali veci. Hneď ako dokážu klásť otázky, skúmajú svet aj slovne. Na všetko sa pýtajú a všetko ich zaujíma. Púšťajú sa do vecí a snažia sa prísť na to, ako fungujú. Pre každého platí, že zvedavosť je hnacím motorom poznania.
Deti sa chcú učiť najmä to, čo potrebujú vedieť, aby uspeli vo svojej komunite. V kultúrach, kde neexistuje formálne školstvo, napríklad u lovcov a zberačov, sa deti hrajú na lov a zber potravy, na stavanie prístreškov alebo na to, ako používať kanoe. Hrajú sa na hádky, aby sa naučili, ako urovnať spory. V Spojených štátoch som skúmal deti z alternatívnych škôl, v ktorých sa môžu učiť podľa vlastných záujmov namiesto toho, aby sa im vnucoval pevný učebný plán. Zistil som, že sa učia veľmi dobre a v živote sa im darí. Najväčším problémom školstva tak je, že potláča hru a zvedavosť detí, čo sú dve mimoriadne silné hnacie sily vzdelávania. V škole sa nemôžete hrať, iba ak cez prestávku, ktorá sa označuje ako „prestávka od učenia“. Prestávky sú čoraz kratšie a dnes už neposkytujú ani skutočnú príležitosť na hru.
Ak učíte v triede, kde je 20 alebo 30 detí, nie je možné, aby boli všetky zvedavé na tú istú vec v tom istom čase. Aj keď ste dobrý učiteľ a deti sa snažíte zaujať, nemôže to fungovať. Preto ich musíte nútiť, aby sa učili niečo, čo ich nezaujíma. Ale keď niekoho nútite, nenaučí sa to dobre. A tak sa učivo musí opakovať, stále dokola. Niečo úplne iné je, keď sa deti o niečo zaujímajú. Potom sú v učení geniálne.
Aký iný problém školstva ešte vidíte?
Vypína prirodzené spôsoby učenia sa detí. Preto ich nútime učiť sa – alebo ich nútime predstierať, že sa učia – prostredníctvom odmien a trestov. Takto sa učia nenávidieť učenie, pretože na nich tlačíme; v podstate sú ako vo väzení. Školský systém nebol nikdy dobrý a ešte sa zhoršil. Keď som bol dieťa, bol lepší z dvoch dôvodov. Po prvé, školy bolo menej. Mal som viac času na aktivity mimo školy, kde som mohol robiť veci podľa seba. Tak som sa mohol učiť to, čo som chcel.
Po druhé, učitelia mali v triedach viac slobody ako dnes, prinajmenšom to platí pre americké a britské školy, ale aj pre školy inde. Štátne inštitúcie určujú, čo sa musí učiť a ako sa učivo musí testovať. Stanovuje sa učebný plán. Keď som bol dieťa, učitelia mohli povedať: „Vidím, že teba zaujíma toto, ale spolužiaka zase tamto. Prečo si neprečítaš radšej túto knihu, ktorá ťa zaujíma viac?“ Alebo mohli povedať: „Vidím, že trieda je nepokojná, poďme si dať prestávku.“ Teraz nie je možné, aby to spravili. Škola sa oveľa viac začala podobať na väzenie.
To, o čom hovoríte, by sa malo uplatňovať len po strednú školu? Predpokladám, že univerzity sú iná kategória.
Univerzita je iná kategória, pretože si ju volíte dobrovoľne. Keď som učil na univerzite, veci som robil inak. Už som povedal, že od raného detstva až po tínedžerský vek možno fungovať bez školských osnov. V Sudbury Valley School (viac nižšie v rámčeku – pozn. red.), kam chodil môj syn a kde som robil časť svojho výskumu, deti robia, čo ich baví, nemajú žiaden vynútený učebný plán, majú veľa príležitostí hrať sa, objavovať a interagovať s inými deťmi. Rozvíjajú všetky potrebné zručnosti.
A ak chcú ísť na univerzitu, nemajú problém, aspoň v Spojených štátoch. V niektorých krajinách by to nešlo, pretože na to potrebujú stredoškolský diplom a musia prejsť určitými testami, ktoré dokazujú, že splnili potrebné požiadavky. Ale v Spojených štátoch sa môžu dostať aj na prestížne univerzity, ak ich presvedčia, že na to majú. Môžu im ukázať portfólio vecí, na ktorých robili, a na pohovore hovoriť o témach, ktoré ich zaujímajú. Sú deti, ktoré sa dostali na elitné štvorročné vysoké školy bez toho, aby kedykoľvek navštevovali štandardnú strednú školu, a v niektorých prípadoch aj základnú.
V Spojených štátoch máme prebytok univerzít. Môže sa na ne dostať každý, lebo univerzít je viac než študentov. A univerzity chcú tieto miesta zaplniť. Ak sa študent nedostane na elitné univerzity, stále existujú iné, ktoré sú z hľadiska vzdelania rovnako dobré. Sú aj komunitné dvojročné vysoké školy, ktoré prijmú úplne každého. Prijmú dokonca tínedžerov, ak na nich chcú študovať. Školné na nich je oveľa nižšie; niektoré z týchto škôl sú dokonca bezplatné. Ak sa študentom na nich darí, kredity si môžu preniesť na štvorročnú univerzitu. Obavy, ako musíte na základnej či strednej škole tvrdo pracovať, aby ste mohli ísť na univerzitu, sú mýtus, prinajmenšom v Spojených štátoch.
Sudbury Valley School
Škola vznikla v roku 1968 vo Framinghame v štáte Massachusetts v Spojených štátoch.
Hlavné princípy školy:
- úplná sloboda v učení – deti si samy vyberajú, čo, kedy a ako sa budú učiť, škola nepozná povinné predmety ani osnovy,
demokratické riadenie – škola je spravovaná všetkými členmi komunity (žiakmi aj personálom) prostredníctvom školského zhromaždenia, kde má každý jeden hlas,
zodpovednosť za svoje rozhodnutia – žiaci sú plne zodpovední za svoje vzdelávanie aj za svoje správanie, - žiadne tradičné hodnotenie – neexistujú známky, testy ani povinné skúšky, vzdelávanie je založené na prirodzenej motivácii,
- veková integrácia – deti rôzneho veku sa učia a interagujú spolu bez rozdelenia do tried.
Na svete existuje viacero škôl, ktoré vychádzajú z modelu tejto školy v Spojených štátoch.
Ako podľa vás vyzerá ideálna škola? Je ňou Sudbury Valley School?
Pre mňa je to ideál. Do tejto školy chodia deti od štyroch rokov až po tínedžerský vek. Je to láskyplná komunita – všetci majú pocit, že sú jej súčasťou. Učiteľom na vás záleží, ale nehovoria vám, čo máte robiť. Je to demokratická spoločnosť, tak, ako ňou kedysi boli aj Spojené štáty. Všetky pravidlá sa tvoria demokraticky na školskom zhromaždení a každý študent a zamestnanec na nich má jeden hlas.
Pravidiel je veľa, no netýkajú sa učenia, ale skôr toho, ako spolunažívať v komunite. Aj keď má dieťa štyri roky a hrá sa s hračkami, pravidlo je, že ich musí po sebe upratať. „Pravidlo osobných práv“ je zamerané proti šikane – ak niekomu robíte niečo zlé, napríklad ho štucháte do rebier alebo mu nadávate, a on vážnym hlasom povie: „Prestaň, nechcem, aby si to robil,“ potom musíte prestať, inak porušujete toto pravidlo.
Čo sa deje, ak sa niektoré z pravidiel poruší?
Môže sa to nahlásiť súdnemu výboru, ktorý funguje podobne ako porota v Spojených štátoch. Súdny výbor tvoria zástupcovia z každej vekovej kategórie v škole – malé deti, staršie deti, tínedžeri a jeden dospelý zamestnanec. Výbor rozhoduje o vine a nevine a následkoch pre previnilca. Takto sa deti učia chápať, že existujú pravidlá – vytvorené demokraticky –, podľa ktorých sa žije. Škola je lekciou z demokracie. Funguje ako demokratické zriadenia a deti majú plné práva demokratických občanov.
V Sudbury Valley School existuje množstvo príležitostí na učenie – sú v nej iné deti, od ktorých sa môžete učiť, aj zamestnanci, ktorí vám pomôžu, ak ich o to požiadate. Deťom sa nevnucujú, ale radi im pomôžu, ak o to stoja. V škole sú rôzne zariadenia, ktoré deťom umožňujú, aby sa venovali svojim záľubám.
Prečo si myslíte, že neexistuje oveľa viac takýchto škôl, ak sú také dobré, ako vravíte?
Sudbury Valley School existuje takmer 60 rokov, Summerhill v Anglicku existuje viac ako 100 rokov. Tieto školy sa mierne líšia – kvôli britským zákonom musia v Summerhille ponúkať kurzy aspoň ako možnosť, ale deti nenútia, aby na ne chodili. Ďalšia odlišnosť je, že Summerhill je internátna škola. Myšlienka takýchto škôl je taká dlhá ako povinné školstvo. Napríklad Tolstoj vytvoril školu takéhoto typu pre ruských sedliakov.
Takže myšlienka je tu odjakživa. Prečo sa ňou neriadi viac ľudí a nerozšíri sa na väčšiu skupinu, keď ľudia vidia, že to funguje? Pozerám sa na to tak, že ľudia sú bytosti noriem. Jednoducho nasledujeme normy spoločnosti, do ktorej sme sa narodili. Väčšinou je to dobrá vec. Keby sme všetci boli úplní individualisti a robili si veci po svojom, nemohli by sme žiť v ľudskej spoločnosti. Boli by sme len náhodnou skupinou jednotlivcov. Spoločnosť funguje, pretože sa pozeráme na to, čo a ako robia ostatní. Väčšinou je to dobrá vec, pretože to znamená, že sa neučíme metódou pokusu a omylu. Predpokladáme, že ak niečo robia iní, je to preto, lebo to funguje: „Ak to robia všetci, bol by som trochu blázon, keby som to robil inak.“
Čiže na vine je sociálny tlak?
Keď sa pozriete okolo seba, vidíte, že všetci posielajú svoje deti do školy. Vás poslali do školy, vašich rodičov poslali do školy, pravdepodobne aj vašich starých rodičov poslali do školy. Takmer sme dospeli do fázy, že deti identifikujeme len podľa triedy a školy: „Do akej triedy chodí vaše dieťa?“ alebo „Aký je tvoj obľúbený predmet?“ Deti tieto otázky nenávidia, ale sú to prvé veci, ktoré chcú ľudia vedieť.
Deti vnímame ako školákov. Ak ich pošlete do školy ako Sudbury Valley School, robíte niečo nekonvenčné. Ľudia majú pocit, že by tým riskovali budúcnosť svojho dieťaťa. S kolegom som robil štúdiu o rodičoch, ktorí sa rozhodli pre domáce vzdelávania metódou „unschooling“, pri ktorej sa podporujú záujmy dieťaťa namiesto toho, aby sa mu vnucovali školské osnovy. Jedna z otázok bola: „Čo je na tom najťažšie?“ Rodičia odpovedali, že zďaleka najťažšie je vyrovnať sa s kritikou alebo s implicitnou kritikou od ostatných ľudí vrátane starých rodičov detí, ktorí majú pocit, že ak ich vnúčatá nebudú chodiť do školy, poškodí ich to. Ujala sa predstava, že v živote nebudete úspešní, ak nebudete chodiť do bežnej školy. Ale môj výskum, a do určitej miery aj ďalšie výskumy, ukazujú, že to tak nie je. No táto predstava sa ešte nedostala k dostatočnému počtu ľudí a nepresvedčila ich.
Myslím si, že tieto myšlienky sa dostatočne nerozšírili, lebo nie sú normou. A blízke slovo pre to, čo nie je norma, je „nenormálne“. Robili by ste niečo nenormálne alebo šialené, ak by ste poslali dieťa do alternatívnej školy. Hovoril som s rodičmi, ktorí použili tieto slová: „Viem, že môjmu dieťaťu by sa darilo lepšie, keby som ho poslal do Sudbury Valley School, ale nemám na to dosť odvahy. Kritiku by som nezvládol.“ Myslím si, že týchto rodičov je oveľa viac, ale nepriznajú si to ani sami pred sebou.
Aký by mal byť konečný cieľ vzdelávania? Je to šťastné dieťa alebo niečo iné?
Skutočné vzdelávanie je všetko to, čo dieťaťu umožňuje viesť zmysluplný, uspokojujúci a morálny život. Je veľa vecí, ktoré sa naučíte a nijako vám v tom nepomôžu. Môžete získať zlé návyky alebo sa naučiť nepodstatné a zbytočné veci. Ale vzdelávanie by malo byť o tom, aby vám pomáhalo zlepšiť svet aj váš život. Nikdy by som ho nedefinoval ako šťastie. Šťastie je súčasťou tohto výsledku. Ale ja by som cieľ či podstatu vzdelania definoval skôr ako spokojný a zmysluplný život.
Moja skúsenosť je, že keď sa deti môžu slobodne učiť, tieto veci sa naučia. Objavia, čo ich baví, a potom prídu na to, ako sa im venovať kariérne. Na živobytie si zarábajú tým, čo milujú. Keď sa učia, ako sa starať o svoju školu, stanú sa z nich ľudia, ktorým záleží na komunite, v ktorej žijú. Aj po skončení školy sa zaujímajú o svoje mesto, štát a svet a snažia sa ich spraviť lepším miestom pre život. To by mal byť cieľ vzdelávania. Dospelých ľudí sa pýtam, čo z vecí, ktoré naozaj prispeli k ich vzdelaniu, sa naučili v škole alebo mimo nej. Všetci priznávajú, že väčšina pochádza mimo školy. V škole sa niečo naučili, ale bola to len malá časť. Vďačia za to skvelému učiteľovi, ostatní mrhali ich časom.
Školský systém potláča vášeň detí nadchnúť sa pre to, čo ich baví, vraví Peter Gray. Zdroj – TEDx/YouTube
Dôjde k zmene vzdelávacieho systému alebo bude pokračovať bez zmien?
Nemyslím si, že štandardný vzdelávací systém sa dokáže zmeniť tak, ako by som si želal. Jednoducho to nie nie je možné. Je ako dinosaurus. Dinosaury vyhynuli, pretože sa nedokázali prispôsobiť novým podmienkam, a nahradili ich malé cicavce podobné piskorom. Zaujali miesto, ktoré predtým patrilo dinosaurom.
Myslím si, že je čoraz jasnejšie, že náš štandardný školský systém neuspokojuje potreby mladých ľudí a v skutočnosti im škodí. Čoraz viac detí sa neučí v škole. V súčasnosti je to niečo okolo 8 %. To je stále malý podiel, ale celkovo ide o obrovský počet detí, ktoré nechodia do školy. Majú domácu výučbu.
Tých 8 % detí je v USA?
Áno, približne 8 % sa vzdeláva doma. V porovnaní s obdobím pred niekoľkými desaťročiami ide o obrovský nárast. K výraznému nárastu došlo počas covidu. Ľudia si mysleli, že po covide sa deti vrátia do škôl, ale mnohé sa už nevrátili a vzdelávajú sa doma. Keďže sa čoraz viac detí vzdeláva doma, v komunitách sa vytvárajú mikroškoly, ktoré sú navrhnuté tak, aby uspokojili potreby detí vrátane ich túžby po slobode. V súčasnosti existujú v Spojených štátoch tisíce takýchto mikroškôl. Vnímam ich ako malé cicavce, ktoré nahradia dinosaury.
Povedal som, že sme tvory, ktoré nasledujú spoločenské normy, ale jedna vec, ktorú vieme o spoločenských zmenách, je, že sa začínajú s niekoľkými priekopníkmi, ktorí robia veci inak ako ostatní. Podstupujú riziká, takpovediac idú s kožou na trh. Ale postupne sa k nim pridávajú ďalší. A to je to, čo sa teraz deje s alternatívnym spôsobom vzdelávania. Keď sa dosiahne bod, že alternatívne vzdelávanie uprednostní kritická masa ľudí, takže už nebude vyzerať zvláštne, veci sa zmenia rýchlo. Neviem, či sa toho dožijem, ale dúfam, že áno. Sme v ranej fáze a verím, že v určitom bode to vybuchne.
Peter Gray e psychológom na Boston College. Viedol a publikoval výskum vo vývinovej psychológii, neuroendokrinológii, antropológii či vo vzdelávaní. Je autorom viacerých vydaní učebnice psychológie Psychology. Dlhodobo sa zaoberá výskumom úlohy hry v ľudskej evolúcii a najmä tým, ako sa deti vzdelávajú prostredníctvom sebariadenej hry a skúmania. Napísal o tom knihu Free to Learn, ktorá sa preložila do 18 jazykov vrátane češtiny ako Svoboda učení. Je autorom blogu s názvom Freedom to Learn (Sloboda učiť sa) pre časopis Psychology Today. Je jedným zo zakladateľov neziskovej organizácie Let Grow; jej cieľom je obnoviť slobodu detí hrať sa a objavovať nezávisle od kontroly dospelých. Peter bude v októbri tohto roka v Bratislave, kde vystúpi na konferencii Eduforum.
Autor: Otakar Horák
Článok uverejnený v Denníku N v apríli 2025.
