Článok vznikol v spolupráci s Trend.
Žiakom chýba schopnosť učiť sa, proaktivita a empatia. Sú to tri zručnosti, bez ktorých sa v budúcnosti len ťažko presadia
Zdeněk Slejška je riaditeľom Nadačného fondu Eduzměna, ktorý sa v Česku usiluje o zmenu vo vzdelávaní. Jeho model spája všetky školy v regióne, od materských po stredné, a hľadá konkrétne kroky, ako ich posunúť bližšie k potrebám moderného sveta. Po päťročnom pilote chce svoje postupy rozšíriť do ďalších krajov, aby deti viac bavilo učiť sa a boli pripravené na budúcnosť. Na Slovensku vystúpi na konferencii Eduforum začiatkom októbra.
Prečo chcete, aby sa deti vzdelávali inak? Kde mal starý model trhliny?
Súčasný školský systém dostatočne nereflektuje posun spoločnosti. Pretrváva tradičný spôsob odovzdávania vedomostí. Chýba priestor na rozvoj zručností potrebných v dospelosti. Preto sa sústreďujeme na ich aktivizáciu a na interakciu počas vyučovania.
Na hodinách deti o téme nielen počúvajú, ale rozprávajú sa o nej, spoločne premýšľajú a samy prichádzajú na nové poznatky. Učia sa ich pomenovať a odovzdať ďalej. Ak žiak dokáže vysvetliť rovesníkovi to, čo už pochopil, zároveň si tým upevní a precvičí vedomosti.
Aké schopnosti by mali školy rozvíjať viac, aby deti uspeli v budúcnosti?
To, čo považujem za nedostatočné, je schopnosť detí učiť sa. Nerozumejú, prečo sa učia. Nevedia, ako efektívne rozvíjať svoje zručnosti a talenty do budúcnosti. Druhým dôležitým atribútom je proaktivita. Teda schopnosť identifikovať problémy vo svojom okolí a hľadať spôsoby, ako ich vyriešiť. No a tretia oblasť je sebapoznanie a empatia – rozumieť vlastným vnútorným procesom, vnímať druhých a vedieť spolupracovať.
Nie je toto skôr úloha rodičov?
Je to spoločná úloha a ideálne je, keď sa škola s rodinou dopĺňajú. To však, žiaľ, často nefunguje.
Prispieva váš model k rozvoju tvrdých zručností žiakov? (čitateľskej a matematickej gramotnosti)
Náš prístup nie je postavený na zlepšovaní jednej konkrétnej oblasti. To je aj dôvod kritiky verejnosti, pretože v zahraničí sa pri systémových reformách sústreďujú na vybrané segmenty – napríklad čitateľskú či matematickú gramotnosť, ktoré majú multiplikačný efekt. My sme touto cestou nešli. Hoci sme na začiatku sledovali výsledky žiakov v týchto oblastiach, ukázalo sa, že štyri roky intenzívnej práce sú málo na to, aby sa progres prejavil. Preto v tejto chvíli nedokážeme preukázať výsledky v čitateľskej a matematickej gramotnosti.
Ako váš vzdelávací model funguje v praxi?
Oslovíme konkrétny región, v ktorom chceme spustiť model. Vstupujeme doň so súkromnými zdrojmi a ak partneri pristúpia na spolufinancovanie, dodáme im know-how a odbornú podporu.
Následne začíname mapovaním potrieb. Zapájame všetkých od zriaďovateľov, vedenia škôl, učiteľov až po rodičov. Každá skupina si však vyžaduje individuálny prístup, aby sme dosiahli posun vo vyučovaní. Nami vyškolený tím pripraví rozvojové plány na úrovni škôl aj regiónu, a sprevádza ich krok za krokom.
Z praxe vieme, že do troch rokov dokážeme projekt naštartovať. Na toto časové obdobie poskytneme peňažné zdroje a potom predpokladáme, že regióny/kraje budú pokračovať v sieti, ktorú budujeme.
Čo vám robilo počas zavádzania modelu najväčšie ťažkosti?
Pilotnú fázu sme spustili počas kovidu, čo nám výrazne sťažilo situáciu, keďže školy boli zatvorené. V takej chvíli sa vzťah a dôvera budujú len ťažko. Celý proces sa tým predĺžil o rok. V snahe všetko dobehnúť sme potom región zahltili obrovským množstvom aktivít, čo sa nám vrátilo ako bumerang.
Vzdelávacie zariadenia nedokázali spracovať toľko podnetov a nepodarilo sa dobre prepájať jednotlivé činnosti medzi sebou, čím sme stratili synergický efekt. Ďalším problémom bolo obsadenie vedúceho regionálneho tímu, čo nám takisto spôsobilo ťažkosti.
Ako motivujete učiteľov, ktorí sú k zmene skeptickí?
Odpoveď je v zásade rovnaká ako pri žiakoch. Musíte zistiť, čo pedagóga zaujíma, čo ho priťahuje, čo ho robí šťastným. Jednoducho potrebuje zažiť úspech, rovnako ako dieťa.
Fungujeme na endorfínoch a na pocite, že to, čo robíme, má zmysel. Učitelia hovoria, že ich frustruje absencia odozvy. Potrebujú sa uistiť, že ich práca má na mládež priaznivý vplyv. Ak sa tak stane, funguje to ako perpetuum mobile – roztočí sa kolotoč, ktorý pokračuje ďalej.
Čím môžu učitelia motivovať žiakov?
Veľmi dobre funguje zážitková pedagogika. Pri rolových a simulačných aktivitách, keď sa deti na čas stanú novinármi, zástupcami samosprávy, biznisu či neziskoviek, si vyskúšajú rôzne perspektívy a pri následnej reflexii pomenúvajú motívy, postupy aj vlastný prínos.
Zo skúsenosti tak lepšie rozpoznávajú vzorce, rozvíjajú zručnosti a vedia ich prenášať do života. V praxi to zvyšuje zapojenie aj vnútornú motiváciu. Deti sú vtiahnuté do deja a prirodzene sa stávajú jeho súčasťou.
Ako meriate progres u študentov?
Ide o otázky, ktoré mapujú u žiakov ich vzťah k škole, čo si na nej cenia a naopak, čo im nevyhovuje. Parametrov, ktoré sledujeme, je veľké množstvo – od toho, ako škola pracuje a vytvára svoju víziu či rozvojové plány, až po úroveň spolupráce vo vnútri školy, ale aj navonok.
Vidíte po rokoch konkrétne zmeny na školách?
Spolupracovali sme so všetkými školami v Kutnohorskom regióne. Po piatich rokoch evidujeme progres na približne 25 percentách škôl. Sme vo fáze stúpajúcej krivky, keď sa proces zrýchľuje a pribúda viac zariadení, ktoré začínajú zmenou reálne žiť.
Stretli ste sa aj s odporom či negatívnou odozvou?
Áno. V každom regióne máte nadšencov aj tých, ktorí nechcú nič meniť. Riadime sa princípom „snehovej gule“ – aktívnejší ťahajú ostatných. V Kutnohorsku sme už v bode, keď je „nebyť pri tom“ prakticky neprijateľné. Aj skeptici sa boja, že im ujde vlak.
Ako na váš model reaguje štát, spolupracuje s Vami?
Systémovú zmenu nemôže robiť len neziskový subjekt. Preto máme v odborných a správnych orgánoch zástupcov štátnych inštitúcii, priebežne im dodávame výstupy. Spočiatku boli ich reakcie rôznorodé. Po úvodnom nadšení prišla aj skepsa. Teraz sú vzťahy skôr neutrálne. Oceňujú však, že vieme byť blízko školám a budovať regionálnu sieť podpory, ktorú by štát sám ťažko vytvoril. Deklaruje ale záujem túto sieť využiť aj na doručovanie štátnych priorít, keď bude stabilne fungovať.
Vidíte perspektívu, že by sa váš model rozšíril aj na Slovensko?
Áno, už prebehli prvé rozhovory. Určite sa tomu nebránime. Sme v kontakte so slovenským ministerstvom školstva. Tamojší predstavitelia sa už viackrát prišli inšpirovať Eduzměnou, agendu má na starosti Martin Kříž so svojím tímom, ktorý na ňu reagoval veľmi pozitívne.
Autorka: Laura Kuricová
Článok uverejnený v Trend v októbri 2025.
