Článok vznikol v spolupráci s Denníkom N, ktorý je mediálnym partnerom konferencie.
„Mnohé deti už prišli na to, že umelá inteligencia ich veci naučí lepšie, efektívnejšie a zábavnejšie než učiteľ,“ vraví v rozhovore pre Denník N Ondřej Šteffl. „Dokáže sa prispôsobiť ich úrovni,“ dodáva český odborník.
Šteffl založil v roku 1995 spoločnosť Scio, ktorá sa venuje vzdelávaniu, meraniu študijných výsledkov a testovaniu študijných predpokladov. V roku 2015 otvoril prvú ScioŠkolu, od septembra 2025 ich v Česku bude 24.
Ondřej Šteffl vystúpi na konferencii Eduforum o trendoch a inováciách vo vzdelávaní, ktorá sa bude konať v októbri 2025 v Bratislave.
Denník N sa ho pýtal najmä na to, ako umelá inteligencia zmení vzdelávanie – ktoré zručnosti stratia význam a ktoré ho, naopak, získajú. „Umelá inteligencia bude za nás robiť čoraz viac vecí. Ak chceme mať spokojné životy, musíme si pestovať schopnosť prežívať to, čo robíme,“ vraví Šteffl. „Musím vedieť, čo ma baví, aby som robil veci, ktoré mi prinášajú radosť.“
Prečo si myslíte, že súčasné „školstvo je brzdou vzdelávania“?
Tento názov článku vymyslel editor a ja som ho len schválil. Školský systém [v Česku] je nastavený tak, že deti sa v škole najneskôr od 5. triedy učia veci, ktoré v praxi takmer vôbec nevyužijú. A naopak, neučia sa tie, ktoré s veľkou pravdepodobnosťou potrebovať budú.
Pamätám si, že som navrhoval titulok: „Vzdelanosť je brzdou vzdelávania.“ V tej vete je ukrytá myšlienka, že to, čo sa vo všeobecnosti považuje za vzdelanosť, je v ére umelej inteligencie väčšinou nanič. Keď potrebujem vedieť hocičo, čo sa tradične považuje za prejav vzdelanosti, môžem sa opýtať umelej inteligencie. Vysvetlí mi to lepšie než nejeden vzdelanec.
Čiže dnešný študent nepotrebuje vedieť, kedy bola bitka pri Moháči alebo čo je podmet a prísudok?
Nič také vôbec nepotrebuje. Ale to je triviálne. Oveľa dôležitejšie je uvedomiť si, že tieto veci vlastne nikto nevie. Viete, čo viem ja, kedy bola bitka pri Kreščaku? Netuším, v akej vojne sa odohrala, len poznám to slovo. Na čo mi to je? To, čo naozaj potrebujem, je napríklad vedieť, ako sa správať voči iným ľuďom a ako byť odolný. Svet sa bude meniť úžasným tempom. Neistota, v ktorej žijeme, bude narastať. S Trumpom a s umelou inteligenciou vôbec netušíme, čo bude o rok. Musíme byť vybavení na to, aby sme dokázali čeliť neistote, ale škola to vôbec nerobí. A ľudia budú nešťastní. Alebo už sú.
Čo by ste povedali na argument, že na to, aby sme sa spolu dokázali rozprávať, potrebujeme zdieľať spoločnú realitu, čo znamená, že napríklad vieme, že bola druhá svetová vojna a existujú fyzikálne zákony? Nie je to predpoklad toho, aby sme spolu vôbec mohli komunikovať?
Podľa mňa zdieľanú realitu už dávno nevytvára škola. Deväťdesiat percent z nej vytvárajú médiá vrátane sociálnych sietí, a predovšetkým informáciami presýtený svet, ktorý nás obklopuje. Škola na to nemá podstatný vplyv. Vezmite si napríklad elektromagnetickú indukciu – kedy ste sa o tom s niekým bavili? Alebo o pôdnych druhoch či planimetrii?
Môžem ísť bod po bode rámcového vzdelávacieho programu a pýtať sa: „Bavili ste sa s niekým o niečom z neho za ostatných 10 rokov?“ V Česku obsahuje okolo 320 položiek, z nich užitočných je len zopár. Patria na prvý stupeň, keď sa deti naučia čítať a písať a základy matematiky ako percentá. Od druhého stupňa tam už prakticky nič nie je.
Neviem, či na Slovensku máte predmet „výchova k zdraviu“, ale to je zaujímavý nový predmet, v ktorom sú veci, čo by ľudia mali naozaj vedieť. Na Facebooku som videl, ako jeden učiteľ matematiky napísal, že by sa pokojne vzdal niekoľkých hodín matematiky v prospech „výchovy k zdraviu“, pretože učivo na tomto predmete považuje za dôležitejšie.
Na učiteľskom webe som sledoval, ako sa k nemu pripojili ďalší ľudia. Aj učitelia prírodných vied chápu, že je dobré vedieť, čo je zdravé a nezdravé, že dievčatá majú vedieť, prečo menštruujú a ako to súvisí s oplodnením. Ale učiteľka zo strednej školy tam v komentári napísala, že jej študentky to nevedia. Zato vedia zostrojiť trojuholník z dvoch uhlov a strany. Schválne to vyhrocujem týmito príkladmi, ale podstata je zrejmá.
Čo hovoríte na argument, že spomínaná matematika cibrí abstraktné myslenie mladých ľudí?
To, či matematika skutočne rozvíja logické myslenie, je predmetom vedeckého skúmania. Matematici väčšinou tvrdia, že áno, no psychológovia sa pýtajú: „Máte na to dôkazy?“ A matematici len myknú plecami – dôkazy totiž nemajú. Vo všeobecnosti mávajú matematici lepšie logické myslenie, čo možno vysvetliť dvomi spôsobmi. Buď sa im rozvinulo štúdiom matematiky, ako tvrdia samotní matematici, alebo platí takzvaná filtračná hypotéza, ktorú zastávajú psychológovia. Podľa nej si ľudia, ktorí už majú lepšie logické myslenie, vyberú štúdium matematiky. Povedal by som, že podľa výskumov je to na 80 % práve takto. Len zvyšných 20 % prípadov naznačuje, že matematika skutočne rozvíja logické myslenie – a aj to sa bavíme len o tých, ktorí sa matematike venujú intenzívne alebo ich aspoň matematika bavila.
Výsledky českých štátnych maturít ukazujú, že matematika nerozvíja logické myslenie. Ľudia, ktorí absolvovali viac ako 1 500 hodín matematiky, často nedokážu vyriešiť ani úlohy, ktoré vyžadujú len triviálnu abstrakciu. Zato dokážu vyriešiť logaritmickú rovnicu. Vedia to len preto, lebo sa naučili ten postup. Ale s logickým myslením to nemá nič spoločné.
Ondřej Šteffl hovoril v podcaste o školstve a AI. Zdroj – mindstalk/YouTube
Ako hodnotíte známkovanie a domáce úlohy na školách?
V Česku sme založili 24 ScioŠkôl. Snažíme sa v nich vyhýbať základným problémom školstva, preto vôbec neznámkujeme. Namiesto toho používame slovné hodnotenie, ktoré si deti často píšu samy. Ak deti dostanú domáce úlohy, vždy sú dobrovoľné. Problémom známok aj povinných domácich úloh je, že ide o vonkajšiu motiváciu. Výsledkom je, že deti škola nebaví. Ak v ére umelej inteligencie nebude dieťa niečo baviť, všetky domáce úlohy zaň spraví umelá inteligencia. Učiteľ nemá šancu, aby to odhalil. Na škole bude najdôležitejšie, aby pestovala vnútornú pozitívnu motiváciu.
Potrvá len niekoľko rokov, kým umelá inteligencia zvládne lepšie vyriešiť prakticky každú úlohu s konkrétnym cieľom než ľudia. To nás ešte viac odkláňa od predstavy, že sa niekto bude chcieť učiť fyziku alebo chémiu. Nikto ich nebude potrebovať. Kto bude riešiť rovnice? Veď sa to nerobí ani dnes. Je to len prežitok minulosti, keď to azda ešte malo nejaký zmysel.
Vo výskumnom oddelení Scio Research skúmate, prečo deti, keď prídu do školy, strácajú časť svojej zvedavosti. Poznáte odpoveď?
Zatiaľ nie. Už len definícia zvedavosti, aby sa s týmto termínom dalo vedecky pracovať, je samostatný problém. Jedna z hypotéz je, že rolu hrá známkovanie. Ďalšia veľmi plauzibilná (pravdepodobná – pozn. red.) hypotéza je, že je to spôsobené samotnou štruktúrou školy – keď máte dieťa v domácom vzdelávaní, odpoviete mu, navediete ho alebo s ním o jeho zvedavosti komunikujete a podporujete ju. Niečo také nebolo v škole – v princípe – možné. Mimochodom, túto myšlienku mám od súčasného dekana pedagogickej fakulty, ktorý mal svoje deti v domácom vzdelávaní.
Zmenu prináša umelá inteligencia, lebo umožňuje podporovať zvedavosť každého dieťaťa individuálne. Bohužiaľ, zatiaľ sa to celkom nedeje. Na 99 % otázok odpovie ChatGPT 4.0 výborne. Argument odporcov, že technológia halucinuje, je už dnes slabý a čoskoro bude nezmyslom.
Takisto ste povedali, že „školská trieda je prostredie, ktoré je nepriateľské učeniu“. Čo ste tým mali na mysli?
Nie je to moja myšlienka. V českom preklade z angličtiny vyšla kniha Pravidlá mozgu od Johna Medinu. Autor v nej hovorí, že ak by mal vymyslieť prostredie, ktoré je obzvlášť nepriateľské ľudskému mozgu, vymyslel by práve školskú triedu. Medina je renomovaný americký vedec a kniha sa stala bestsellerom. Má 10 kľúčových bodov. Vysvetľuje napríklad, že spánok je zásadný pre učenie a pamäť, lenže dnešné deti musia do školy vstávať priskoro.
Oslovili ma najmä poznatky o škodlivosti obmedzovania autonómie dieťaťa. V bežnej škole dieťa neustále plní pokyny niekoho iného. To mozgu nerobí dobre. V ScioŠkolách sa tomu vyhýbame, ako to len ide. Autonómia je jedným z najsilnejších motivačných faktorov. Keď niečo môžem robiť sám, robím to rád a s chuťou. Ale keď mi niekto hovorí „Teraz sa postav, teraz si otvor zošit na strane 24 a vyrieš cvičenie 25“, je to nepríjemné.
Možno sa stretávate s argumentom, že keď je dieťa v kolektíve s autoritou, zisťuje, ako fungujú normy danej spoločnosti, takže v dospelosti bude chápať, že treba chodiť do práce načas alebo splniť úlohy zadané šéfom či šéfkou. Čo vy na to?
Niečo na tom je. Vojtěch Novotný je veľmi významný český biológ, ktorý na Papue Novej Guinei pracuje s ľuďmi, čo nechodia do školy. Opisuje, že pracovať s nimi je veľmi náročné. Dôvodom je, že na poriadok nie sú vôbec zvyknutí. Tento svet, v ktorom žijeme, teda vyžaduje, aby sme dodržiavali pravidlá. Ale je otázne, do akej miery prichádzajú tieto pravidlá zo školy alebo z iného prostredia.
Ľudia si často mýlia dodržiavanie pravidiel a poslušnosť. V ScioŠkolách pravidlá vždy vznikajú v spolupráci s deťmi a deti im rozumejú. Je to niečo celkom iné, než sa riadiť príkazmi autority. Podľa našich výskumov viac než 60 % rodičov v Česku od školy očakáva, že deti naučí poslušnosti. Považujem to za hrozné. Ľudia v škole často stratia svoju autonómiu a výsledkom je, že počúvame populistov a hľadáme si vodcov. Keď to zjednoduším, ScioŠkoly sú určené pre rodičov, ktorí o poslušnosť nestoja alebo si dokonca myslia, že je nesprávna.
ScioŠkoly rozvíjajú osem kompetencií žiaka. Ktoré z nich považujete za najdôležitejšie?
Nejde o to, čo považujem za dôležité dnes, ale čo bude dôležité v budúcnosti. Deti, ktoré dnes chodia do školy, budú žiť vo svete, ktorý ešte len príde. Všetko naznačuje, že umelá inteligencia zásadne zmení svet. Len nevieme, ako presne. Máme skúsenosť s Trumpom, prišla vojna na Ukrajine, predtým bola pandémia covidu – všetky tieto udalosti zásadne zvyšujú mieru neistoty, ktorú prežívame. Náš štvrtý vzdelávací cieľ znie: „Odolávam neistote, neúspechu a tlaku.“ Táto kompetencia nadobúda čoraz väčší význam. Pretože svet, v ktorom budeme žiť, bude plný neistoty. A kto na to nebude pripravený, bude nešťastný.
Ďalší cieľ, ktorý sa takisto týka budúcnosti, je: „Rozumiem sám sebe.“ Všetko nasvedčuje tomu, že umelá inteligencia spôsobí zásadnú zmenu postavenia človeka vo svete. Skúsim to vysvetliť. Ľudia dnes majú rôzne roly. Vás definuje to, že ste redaktor či otec. Niektoré z týchto rolí sú pre nás dôležitejšie, iné menej. Umelá inteligencia nám niektoré z nich vezme. Myslím si, že práca redaktora zanikne. Budete si musieť nájsť odpoveď na otázku, prečo ste na svete. Aký bude váš zmysel života? Možno vám postačí, že ste otec, a budete sa starať o deti, ale možno vám niečo bude chýbať. Pre ľudí, ktorí sa v tom nedokážu zorientovať, to bude psychická záťaž, ktorú nemusia zvládnuť.
Dva uvedené ciele považujem za najdôležitejšie, čo sa týka nadchádzajúcich zmien vo svete. Ďalšími sú: „Riadim a poháňam svoje učenie“ alebo „Vyberám si, čo si púšťam do mysle“. Tento cieľ je zameraný na prácu s informáciami – čomu venujem pozornosť a čomu už nie.
Ako deti učíte odolávať neistote?
To, o čom hovorím, sa v pedagogike nazýva ako deklarované kurikulum. Ale vy sa ma pýtate na takzvané realizované kurikulum, čiže čo sa v školách naozaj robí. A na to vám neviem dať presnú odpoveď.
V každej ScioŠkole to robia trochu inak a pracujeme na tom, aby to bolo ešte lepšie. Ak chcete učiť svoje deti odolávať neistote, opýtajte sa umelej inteligencie, ako to robiť. DeepResearch vám dá vynikajúcu odpoveď. Skúšal som to. Čo sa týka cieľa „rozumiem sám sebe“, okrem iného ide o sebareflexiu. Deti sa učia reflektovať svoje prežívanie, pocity, emócie a myšlienky, ale takisto rozumieť svojmu hodnotovému nastaveniu, svojim koreňom.
Čítal som články, že s nástupom umelej inteligencie stúpne význam „soft skills“, teda jemných zručností. Ale pred pár dňami som narazil na štúdiu z NEJM AI, podľa ktorej umelá inteligencia dokáže veľmi dobre nahradiť aj terapeuta. Nespejeme do štádia, že nás umelá inteligencia nahradí aj v týchto zručnostiach, o ktorých si teraz myslíme, že ich máme rozvíjať?
Existuje vedecká štúdia, v ktorej porovnávali psychoterapiu poskytovanú ľudským terapeutom s umelou inteligenciou. A nezávislí pozorovatelia označili terapiu vedenú umelou inteligenciou ako lepšiu. Umelá inteligencia sa neustále zlepšuje, až natoľko, že môže vykonávať aj psychoterapiu. Tu napĺňate nejaký cieľ. Lenže prežívanie je niečo iné. Umelú inteligenciu namiesto seba nikdy nepošlete do kina ani na rande. Ak necháte umelú inteligenciu, aby za vás hrala šach, nebude vás to baviť.
Takže to, čo deti musíme učiť – a to je takisto „soft skill“ –, je prežívanie. Pretože ak umelá inteligencia bude plniť všetky ciele lepšie než my, tak jedna z mála vecí, čo nám zostane, bude naše prežívanie. Súvisí to s jedným z cieľov ScioŠkôl: „Rozumiem sám sebe.“ Musím vedieť, čo ma baví, aby som robil veci, ktoré mi prinášajú radosť.
Ako sa pestuje schopnosť prežívania? Ako ju rozvíjať?
Napríklad didaktike matematiky sa ľudia venujú zhruba dvesto rokov. Ale didaktike prežívania sa zatiaľ nikto poriadne nevenoval, takže sa na tom len začína pracovať. Úplne najjednoduchšie je, aby sa pri každej činnosti, ktorú deti robia, nasmerovalo ich premýšľanie na prežívanie. Keď sa vrátia z výletu, môžu sa rozprávať o tom, ako to prežívali: „Čo bolo fajn? Čo ich bavilo a čo sa im nepáčilo? Ako by budúci výlet mohol vyzerať tak, aby si ho užili ešte viac? Prečo si sa rozplakal? Čo bolo veselé na tejto pesničke? Ako si to prežíval?“
Druhá cesta je takzvané modelovanie. To znamená, že sprievodca (obdoba učiteľov v tradičnej škole – pozn. red.) deťom ukazuje, ako on sám niečo prežíva. Kedysi sa syn stolára učil remeslu tým, že pozoroval otca pri práci. Ale keď sa má dnešné dieťa učiť programovať od svojho otca, nič nevidí. Rodič musí ten proces akoby „vybrať z hlavy“ a dieťaťu ukázať, čo sa deje v jeho hlave, keď programuje. V pedagogike sa tomu hovorí modelovanie. Pedagóg môže prežívanie modelovať takto: „Včera som bol v divadle, potom sme šli na večeru, prežíval som to takto a mal som z toho takéto zážitky.“
Ako som nedávno hovoril v jednej našej škole: umelá inteligencia vám poradí, čo s deťmi robiť. Dôležité je, aby ste jej podrobne vysvetlili kontext – koľko majú deti rokov, aké máte možnosti, čo už deti zažili a kam alebo na čo sa chystáte. Umelá inteligencia vám na mieru pripraví toľko aktivít na prežívanie, koľko si poviete. Niektoré sa vám možno nebudú hodiť, ale polovica z nich bude výborná.
Ako má škola vychovávať k tomu, aby sme „konali dobro a postavili sa zlu“, čo je ďalší z cieľov ScioŠkôl?
Vy deťom nečítate rozprávky? Vo všeobecnosti – učia sa to príkladom. Minimálne štvrtinu našich sprievodcov tvoria bývalí skauti, ktorí si vysoko cenia morálku. Takto sa to prináša do našich škôl. Rolu hrá aj to, že sa o týchto veciach rozprávame s ľuďmi, ktorí nastupujú do našich škôl.
Tretí spôsob, ako sa deti učia tento cieľ, je, že sa v našich školách robí. Deti napríklad chodia do domovov dôchodcov, kde poupratujú alebo sa rozprávajú s miestnymi babičkami. Zažívajú pocit, že konajú dobro, samozrejme, v rámci svojich možností. Ako sa učia postaviť sa zlu? Keď je napríklad park plný psích výkalov, deti idú na miestny úrad a vymýšľajú, čo by sa s tým dalo robiť. Tento cieľ napĺňame cez bežné občianske aktivity.
Nestretáte sa s námietkou, že morálna výchova nie je úlohou školy a mala by spadať do kompetencie rodičov?
Nikdy som sa nestretol so sťažnosťami rodičov. Najmä nie u rodičov z našich škôl, kde je obrovský hodnotový súlad medzi tým, čo chceme my a čo chcú oni. Príde mi hrozné, že tento morálny cieľ nie je jasne uvedený v štátnych dokumentoch. V školskom zákone sú síce vymenované ciele vzdelávania, ale konkrétny cieľ, že chceme vychovávať slušného človeka, v ňom chýba.
Jedna z častých námietok býva, že ide o ideologizáciu. Od čias komunizmu k tomu panuje veľký odpor, pretože vtedy sa ideológia vnímala ako niečo odpudzujúce. Ale štát má svoju ideológiu – máme ústavu a Listinu základných práv a slobôd, čo je čistá ideológia, obzvlášť tá listina. Je našou povinnosťou vychovávať deti v ich duchu.
Ako sprievodcovia na ScioŠkolách využívajú umelú inteligenciu?
V septembri budeme otvárať už 24. školu. Na každej z nich je to trochu inak. Keď sme sa bavili o implementácii našich cieľov, prekvapivo ďalej sú školy, ktoré vznikli len predminulý rok. Ich výhodou je, že už vznikli s týmito cieľmi. Zato školy, ktoré vznikli pred ôsmimi alebo deviatimi rokmi, začínali bez nich. Našli si vlastnú cestu, ale dodatočne ju musia prepracovávať, čo je pomerne zložité.
Čo sa týka umelej inteligencie, už pred dvoma rokmi sme sprievodcom v rámci našej akadémie – čo je týždňové školenie pre všetkých nových sprievodcov – začali ukazovať možnosti jej využitia. Používajú ju na prípravu do školy alebo na vyhľadávanie informácií. Ale hlavné je, aby sa k využívaniu umelej inteligencie viedli deti. Máme niekoľko sprievodcov, ktorí pracujú s deťmi už v prvej a druhej triede. Tie deti možno ešte nevedia ani čítať. Formálne sa umelá inteligencia smie používať až od 13 rokov. Preto sme vytvorili vlastné rozhranie na prístup k nej. Neumožňuje presúvať osobné údaje a bezpečne ho môžu používať aj malé deti. Umelá inteligencia sa neustále zlepšuje – čoraz viac je možné, aby deti na umelú inteligenciu hovorili a diktovali jej.
Čiže zákaz smartfónov na školách nepovažujete za správnu cestu, lebo žiaci ich môžu využiť napríklad na to, aby sa na nich učili pracovať s umelou inteligenciou?
Určite. Vo vzdelávaní sa veci často zovšeobecňujú a nastavujú rovnako pre všetkých. Niet pochýb o tom, že existuje skupina detí, ktorým škodí, že pozerajú do mobilov, a bolo by najlepšie, ak by sa im zobrali. Ale podľa mňa je táto skupina veľmi malá. Potom je skupina detí, ktoré smartfóny využívajú veľmi efektívne, múdro a pomáhajú im pri učení a rozvoji sociálnych kontaktov. Zlepšujú ich život a rozvíjajú ich kognitívne schopnosti. Tretiu skupinu tvorí „sivá zóna“, čo sú deti, ktoré tieto technológie ešte nevedia dobre využívať, ale mali by sme sa usilovať o to, aby sa to naučili. Dosiahnu to jedine tak, že s nimi budú pracovať – aby napríklad zistili, ako sa umelej inteligencie správne pýtať.
Deti samy od seba vymýšľajú úžasné veci. Poviem vám o viac než rok starom príklade. Deti vo štvrtej triede chceli vedieť, čo je inflácia. Sprievodca im povedal: „Vezmite si mobily alebo notebooky a zistite to s využitím umelej inteligencie.“ Lenže vysvetliť deťom vo štvrtej triede, čo je inflácia, nie je jednoduché, ak ešte nevedia, čo sú „percentá“. Ale umelá inteligencia má nekonečnú trpezlivosť, a keď sa deti pýtajú stále dookola, nakoniec im to vysvetlí. Deti boli nadšené, lebo pochopili, čo je inflácia.
Iný príklad – jedno dievčatko chcelo vedieť, čo sú mitochondrie. Sama prišla s nápadom za umelou inteligenciou: „Napíš mi o tom rozprávku.“ A umelá inteligencia jej za pár sekúnd napísala rozprávku o mitochondriách. Ukazuje to, aké sú deti tvorivé a majú krásne nápady. Umelá inteligencia dokáže, čo učitelia nedokážu – jednému dieťaťu vie napísať rozprávku o mitochondriách, inému o chrobákoch a ďalšiemu zase o niečom inom.
Ako umelá inteligencia mení rolu učiteľa?
Myslím si, že rola učiteľa ako niekoho, kto odovzdáva vedomosti, už zanikla. Historicky a z tradície to takto ešte bude fungovať, ale mnohé deti už prišli na to, že umelá inteligencia ich veci naučí lepšie, efektívnejšie a zábavnejšie než učiteľ, pretože sa dokáže prispôsobiť ich úrovni.
Keď dieťa niečomu nerozumie, opýta sa a umelá inteligencia mu hneď odpovie. Rola učiteľa dnes spočíva skôr v tom, aby presvedčil deti, že tie veci chcú vedieť. Je to čoraz náročnejšie, pretože načo mi je, aby som vedel, čo je elektromagnetická indukcia? Ak by som to náhodou niekedy potreboval – čo sa skoro určite nestane –, opýtam umelej inteligencie a ona mi to vysvetlí.
Na vysokej škole sme písali veľa textov, ktoré ma učili zručnosti typu: triedim informácie, rozlišujem zdroje a kriticky premýšľam o tom, čo čítam. Kde sa tieto zručnosti budú učiť terajší žiaci, ak to za nich spraví umelá inteligencia?
Prvá námietka je asi trochu zarážajúca, ale je potrebné položiť si ju: „Budeme tieto zručnosti vôbec potrebovať?“ Znie to šialene, ak sa povie, že nebudeme potrebovať kritické myslenie, ale možno ho naozaj nebudeme potrebovať. Umelá inteligencia, ak bude správne napromptovaná, bude robiť tieto veci za nás. Alebo sa to možno vymkne spod kontroly, bude múdrejšia ako my a naše kritické myslenie na ňu tak či tak nebude stačiť.
No ak budeme chcieť, aby sa deti učili tieto zručnosti, budeme musieť hľadať nové metódy, ktoré budú „na hrane“ schopností umelej inteligencie. Nebude stačiť zadať úlohu typu: „Napíš esej o Platónovi.“ Ak sa to bude známkovať, 90 % detí to dá napísať umelej inteligencii. Dnešné deti sú sofistikované, takže umelej inteligencii zadajú: „Napíš mi to na trojku, aby učiteľ nepoznal, že to písala umelá inteligencia.“ A umelá inteligencia to naozaj napíše na trojku.
Ďalšia možnosť je, že učiteľ presvedčí detí, že esej nepíšu kvôli známke, ale preto, že sa pri tom niečo učia, napríklad pracovať so zdrojmi alebo rozvíjať kritické myslenie, ako ste o tom hovorili. Ale je čoraz ťažšie dosiahnuť to, pretože deti povedia: „Ale ja predsa v živote nebudem písať esej. Nebudem pracovať so zdrojmi, s nimi už bude pracovať len umelá inteligencia.“ Tak vám zostáva posledná možnosť – prežívanie. V takom prípade esej píšete hlavne preto, lebo vás to baví a máte z toho zážitky a príjemné pocity. A práve k tomuto by sme deti mali viesť, pretože umelá inteligencia bude za nás robiť čoraz viac vecí. Ak chceme mať spokojné životy, musíme si pestovať schopnosť prežívať to, čo robíme.
Podľa Financial Times nástup používania smartfónov koreluje s poklesom schopnosti sústrediť sa alebo s poklesom matematickej gramotnosti. Zdroj – X/John Burn-Murdoch
Vo Financial Times vydali nedávno článok, že s tým, ako sa naše mobily stali múdrejšie, ľudia ohlúpli. Pasívne pozeranie obrázkov a videí na sociálnych sieťach spojili s poklesom kognitívnych schopností – pozornosti, pamäti alebo sebaregulácie. Neobávate sa toho, že s tým, ako prichádzame o uvedené kompetencie, posilňujeme tým umelú inteligenciu?
Platí to, čo som už spomínal, že nejde o univerzálnu záležitosť. Áno, veľká časť ľudí s nástupom umelej inteligencie zhlúpne, ak to zjednoduším. Ale iní budú umelú inteligenciu používať kreatívne, budú aktívni a títo ľudia budú čoraz múdrejší. Tento rozdiel – „AI gap“ – sa bude čoraz viac zväčšovať. Neviem, ako tomu zabrániť. Nedávno som o tejto téme napísal článok do Hospodárskych novín. Jeho hlavná myšlienka je, že všeobecné tvrdenia typu „ľudia zblbnú“ sú nepresné. Lebo niektorí ľudia zblbnú, ale iní, naopak, nie. Budú spolupracovať s umelou inteligenciou a vlastne budú múdrejší.
Nesmerujeme ku koncu formálneho vzdelávania? Načo chodiť do školy za učiteľom, ak ho každý z nás bude mať vo vlastnom vrecku?
Súhlasím. To, čo by sme sa mali učiť, je prežívanie. Dnes to nadobudlo nový význam. Dôležité je to, čo sa nás týka osobne, a vzťahy. Umelá inteligencia dokáže do istej miery nahradiť medziľudské vzťahy a dokáže byť vaším partnerom či partnerkou. Je o tom film Her (Ona) – pred desiatimi rokmi pôsobil ako úplné sci-fi, ale dnes si môžete stiahnuť aplikáciu Replika. Presne zobrazuje to, čo sa odohráva v tom filme.
Trailer k filmu Ona (Her). Zdroj – YouTube/Rotten Tomatoes Trailers
No zdá sa, že človek je biologicky nastavený skôr na osobné vzťahy. Preto aj naďalej budeme chcieť žiť s druhými ľuďmi – mať deti, partnerov a priateľov. To nám zostane. Úlohou školy je, aby tieto schopnosti rozvíjala. Jeden z našich cieľov v ScioŠkolách je: „Vytváram a udržiavam dobré vzťahy.“
Doteraz sme sa bavili o základných a stredných školách. Ako bude v ére umelej inteligencie vyzerať výučba na tých vysokých?
Nemám tušenie. Ak pripustíme myšlienku, že svet skutočne ovládne umelá inteligencia a bude za nás všetko robiť, vznikne otázka, načo chodiť na vysokú školu. Chcete sa naučiť právo a byť právnikom? Ale právnici možno nebudú. Ale ak niekoho baví rímske právo a nebude sa o ňom chcieť baviť s umelou inteligenciou, ale s človekom, fajn. Nech chodí na vysokú školu. Ale predpokladám, že umelá inteligencia zmení štruktúru vysokého školstva. Ale to sú len moje laické názory, nemám to úplne premyslené.
Technológia napreduje tak rýchlo, že ak by sme tento rozhovor robili pred dvomi či tromi rokmi, asi by vyzeral dosť inak. Ako uvažujete o vplyve umelej inteligencie na spoločnosť?
Ešte pred dvoma rokmi sa možnosť, že vznikne všeobecná umelá inteligencia a ovládne svet, zdala veľmi vzdialená. Dnes sa javí, že je omnoho bližšie. Za nový postreh považujem, čo som už viackrát spomínal – a to je prežívanie. Na umelej inteligencii ma najviac zaujíma, čo spraví so spoločnosťou. Nedávno vyšla predpoveď AI 2027, ale to je skôr technologická vec – že možno bude vojna medzi Čínou a Amerikou a vznikne všeobecná umelá inteligencia. Ale čo spraví táto technológia s ľuďmi?
Existujú o tom sci-fi romány, napríklad Kurt Vonnegut napísal knihu Mechanické piano, kde opisuje svet, v ktorom stroje zoberú ľuďom všetku prácu. Hoci ľudia nemusia nič robiť, sú nešťastní, lebo stratili zmysel života. A tak vymýšľajú, ako by mohli byť znovu užitoční. Myslím si, že práve takýto svet môže veľmi ľahko nastať. Nedávno sa Daria Amodeiho, šéfa Anthropicu (spoločnosť, ktorá vyvinula veľký jazykový model Claude – pozn. red.) pýtali na vznik takzvanej „zbytočnej triedy“, ako o nej píše Harari. Ľudia z nej už nebudú užitoční. Amodei odpovedal: „Najlepšie by bolo, keby sa to stalo všetkým naraz.“ Pretože ak sa to stane len časti populácie, časť bude vyradená a zvyšok spoločnosti bude ešte „v pohode“. Chýba mi, že sa o spoločenských dôsledkoch veľmi nehovorí. Nezachytil som, aby sa im niekto hlbšie venoval. A pritom je to nesmierne dôležité.
Ondřej Šteffl je český podnikateľ v oblasti vzdelávania. V roku 1990 založil prvé súkromné gymnázium v Československu – gymnázium PORG v Prahe. O päť rokov neskôr založil spoločnosť Scio, ktorá sa venuje vzdelávaniu, meraniu študijných výsledkov a testovaniu študijných predpokladov. Na riadení spoločnosti Scio sa dnes podieľa strategicky a ako vizionár. V roku 2015 otvoril prvú ScioŠkolu. Od septembra 2025 ich v Česku bude 24, z toho štyri stredné a dve expedičné (týždeň expedície + 3 týždne online). Cieľom ScioŠkôl je pripraviť deti na spokojný a plnohodnotný život v polovici 21. storočia. Šteffl absolvoval Matematicko-fyzikálnu fakultu Karlovej univerzity v Prahe a je kandidátom vied zo sociológie. Ondřej bude v októbri tohto roka v Bratislave, kde vystúpi na konferencii Eduforum.
Autor: Otakar Horák
Článok uverejnený v Denníku N v apríli 2025.
