Z lavice do práce, alebo z lavice na úrad? Expert pozná výhybku

Prešli ste z akademického prostredia do vlády. Čo bolo pre vás najťažšie prijať, keď ste chceli vedecké poznatky prepojiť s rozpočtami, politickým vyjednávaním a odporom verejnosti?

Vo vede máte vlastné tempo a slobodu, akú politika nepozná. Navrhnete ideálny model a nemusíte riešiť, či, ako a za koľko sa dá zaviesť. Namiesto verejnosti a médií sa bavíte s vedeckou komunitou. Vo vláde sa tento komfort stráca. Prvý rok ma naučildosť o načasovaní, procedúrach a peniazoch, ktoré občas idú proti priamočiaremu uvažovaniu vedca. 

Napriek tomu je to fascinujúca činnosť. Keď chcete, aby sa veci dali do pohybu, jednoducho musíte nájsť rovnováhu medzi tým, čo je rozumné, a tým, čo je možné. 

Zdá sa, že Portugalsko tento balans už čiastočne našlo. Andreas Schleicher, muž stojaci za testovaním PISA, označil krajinu za najväčší európsky príbeh úspechu vo vzdelávaní. Z posledných priečok v roku 2000 sa vyšplhala v roku 2015 nad priemer OECD. Čím ste tento obrat dosiahli? 

Je to výsledok, na ktorom sa podpísali rôzne vlády naprieč politickým spektrom. Krajina masívne investovala do rozvoja učiteľov, do odborného vzdelávania a prípravy, do prevencie predčasného ukončovania dochádzky aj do programov zameraných na čítanie a gramotnosť. 

Plošné opatrenia zároveň podporila adresnou pomocou. Spojila sa so zriaďovateľmi škôl a posielala dodatočné financie do znevýhodnených lokalít. Svoju úlohu zohralo aj to, že ich zvonku niekto monitoroval – externé a formatívne hodnotenie. Naučili sa pracovať s dátami a postupne aj vytvoriť plán na zlepšenie. Za obratom tak preukázateľne stojí dlhodobý záväzok viacerých vlád a veľká profesionalita pedagógov. 

Z toho, čo hovoríte, vyplýva, že rovnosť a kvalita si neodporujú. Niektorí slovenskí rodičia i riaditelia sa pritom boja, že žiaci s väčšou potrebou podpory pribrzdia zvyšok triedy.  

Tento strach štatistiky vyvracajú. Žiak bez ťažkostí sa v triede plnej rôznych spolužiakov učí rovnako dobre ako kdekoľvek inde a zároveň si buduje sociálne a emocionálne zručnosti, ktoré v budúcnosti zúročí. Naopak, deti zo znevýhodneného zázemia napredujú medzi rovesníkmi rýchlejšie. Dáta z testovania PISA to len potvrdzujú.  

V praxi funguje inklúzia veľmi prirodzene. Keď učiteľ niečo vysvetľuje jednotlivcovi, profitujú z toho napokon všetci ostatní. Odborne sa tomu hovorí diferencovaná pedagogika – každý sa vzdeláva vlastným tempom, no stále v jednom kolektíve. Skvelou pomôckou je skupinová či projektová práca. Kým jedna časť triedy rozoberá text do hĺbky, tej druhej sa pedagóg venuje intenzívnejšie. 

Inklúzia je teda investícia. Ako draho sa vypomstí opačné rozhodnutie? 

Nič nie je definitívne, no poznáme cenu skorého vylúčenia. Inkluzívne modely sú vo svojej podstate preventívne. Čím viac investujeme v raných rokoch, tým menej musíme neskôr naprávať. Keď sa dieťa neučí spolu s rovesníkmi, riziko problémov prudko rastie. 

Predčasné ukončenie školskej dochádzky a neprimeraná integrácia sú prediktormi delikvencie mladistvých aj dospelých a ťažkostí pri vstupe na trh práce. Vylúčenie je nákladné. Ak vás nepresvedčí jeho humanistický rozmer, myslite na budúce náklady sociálnych dávok a na spoločenskú súdržnosť. 

Portugalsko od roku 2018 nežiada potvrdenie od lekára, aby škola mohla dieťaťu  nastaviť podporné opatrenia. Osvedčil sa tento prístup? 

Áno. Modely inkluzívneho vzdelávania totiž vychádzajú z potrieb a zameriavajú sa na individuálny profil. Dvaja ľudia s rovnakou diagnózou môžu mať úplne odlišné špecifiká a môžu vyžadovať inú úroveň podpory. Väčšina žiakov, ktorí potrebujú dodatočnú podporu od pedagóga, pritom nemá nijaký klinický stav. 

Vezmite žiakov zo znevýhodneného socioekonomického prostredia. Zdravotný stav tam nie je, potreba podpory áno. To je zmysel reformy. Vzďaľujeme sa od klinického prístupu k inklúzii. Neznamená to, že klinickú diagnózu neberieme do úvahy pri návrhu opatrení. Znamená to, že rozpoznanie potreby podpory si nevyhnutne nevyžaduje lekársku správu. 

Za vášho pôsobenia krajina siahla aj po tvrdšom nástroji. Štát v prípade, že študent prestane chodiť do školy, penalizuje rodičov. Kde je hranica medzi pomocou a trestom? 

U nás úrady konajú tak, aby záškolactvo čo najrýchlejšie identifikovali. Rodina následne stráca prístup k niektorým sociálnym dávkam. Otázka znie, je to sankcia, alebo preventívne opatrenie? Vnímam to skôr ako vonkajší stimul, aby sa rodiny napriek okolnostiam zaviazali k vzdelaniu svojich potomkov.  

Aj slovenské školstvo trápi problém so záškoláctvom, podľa národných dát najmä v znevýhodnených komunitách. Máme absenciu chápať skôr ako disciplinárny problém, alebo ako príznak, že škola nedokáže dieťa správne motivovať? 

Je to jeden z nezamýšľaných dôsledkov klinických prístupov k inklúzii. Keď sa vyžaduje medicínske posúdenie, snažíte sa ťažkosti napasovať do existujúcej nálepky. Ak, naopak, vychádzate z potrieb, spoznávate dieťa a identifikujete konkrétne potreby pre lepšiu podporu.  

V živote sa veci prelínajú a každý z nás má trochu zo všetkého. Môžem mať diagnózu a zároveň byť chudobný alebo hovoriť doma iným jazykom. A rovnako sa stane, že nemám nijakú diagnózu, a predsa mi v škole nie je dobre, lebo ma šikanujú spolužiaci. Každé dieťa má iný príbeh a snaha vtesnať ho do vopred pripravenej škatuľky je odsúdená na neúspech. 

Ostávame pri deťoch, ktoré do jednej kolónky natlačiť nemožno. Slovenské školstvo čelí ostrej kritike za segregáciu rómskych žiakov v špeciálnych školách a triedach. Ako sa krajina môže vymaniť z problému, ktorý nie je ojedinelý? 

Nie je to jav špecifický pre Slovensko. Mal som príležitosť stretnúť sa so slovenským ministrom. Vnímal som, že je úprimne znepokojený z tejto témy a chce presadiť zmenu. Politická vôľa a prísne zákony proti segregácii sú však iba prvým krokom.  

Živo si pamätám školu v Portugalsku, kde sa miestni rodičia postavili na zadné – stoj čo stoj chceli zabrániť tomu, aby rómske deti sedeli v laviciach s tými ich.  

Inklúzia nie je len o paragrafoch, je to tvrdá spoločenská skúška. Vyžaduje si odvahu otvoriť úprimný dialóg aj s tými, ktorí majú strach či predsudky. Chce to obrovskú dávku empatie, no zároveň neoblomné odhodlanie. Ten portugalský príklad totiž ukazuje, že zlyhal miestny kontext a predsudky v rodinách, nie zákony.

Dá sa desegregácia zvládnuť bez šokovej terapie a bez vyvolania odporu väčšiny? 

Je to možné, ale odpor je súčasťou procesu a dnešná doba s rastom nenávistných prejavov, populizmu a radikalizmu tomu nepomáha. Napriek tomu zostávam optimista. Stačí sa pozrieť na históriu inklúzie a demokracie. Ešte pred necelým storočím sedeli dievčatá a chlapci v oddelených triedach. Pred necelými päťdesiatimi rokmi bol rasovo oddelený školský systém v rozvinutom svete úplne normálny. Nehovoriac o ľavákoch, ktorých sme preúčali písať pravou rukou, či o homosexuálne orientovaných ľuďoch, ktorí sa museli skrývať.   

Desegregácia je skrátka cesta. Chce to vytrvalosť, nekonečný dialóg a áno, občas aj trochu šoku. Bez risku sa nepohneme z miesta. Tieto príklady spomínam zámerne. Dnes nám znejú absurdne. Ak nepoľavíme v práci, o pár rokov budú rovnako absurdne znieť aj tie dnešné, zdanlivo neriešiteľné kauzy. 

A čo učitelia. Ako presvedčíte tých, ktorí inklúziu vnímajú ako ďalšiu záťaž, na ktorú nemajú čas? 

Veľmi pomáha výmena skúseností. To, čo sa jednému zdá nemožné, iný v inej časti krajiny už dávno vyriešil, a vidieť fungujúci príklad presviedča najviac. Druhou vecou je empatia. Vždy sa dá spýtať, čo keby to bolo moje dieťa. Vzdal by som sa ho? Ako by mi bolo, keby mi niekto povedal, že moje dieťa je príťažou? Áno, inklúzia si žiada iný spôsob práce, no pocit zadosťučinenia, keď viete, že ste zmenili osud človeka bez štartovacích privilégií, je na nezaplatenie. 

To zadosťučinenie však samo osebe nestačí, ak na to má byť pedagóg sám – chýbajú psychológovia, asistenti a aj finančné ohodnotenie. 

Ako som naznačil, pôsobí tu viacero faktorov naraz. Profesionálna sieť je nevyhnutná a rovnako aj štruktúrovaný prístup k efektívnosti. Rozpočty sú obmedzené, a tak všetci potrebujeme lepšie vedieť, kde sa investícia vypláca. Je to náročná téma a nezaobídeme sa bez spolupráce a učenia zo skúseností iných krajín. Práve v tom vidím prínos Európskej agentúry pre špeciálne a inkluzívne vzdelávanie, kde spájame štáty s rôznymi profilmi a podporujeme výmenu skúseností aj pri rozdeľovaní zdrojov. 

Vaše funkčné obdobie sprevádzali veľké učiteľské štrajky. Čo vás skúsenosť s nimi naučila o vyjednávaní s učiteľmi a odbormi? 

Štrajky boli o kariérach a platoch. Bolo to náročné obdobie. Vláda sa sústredila na investície do začiatku učiteľskej kariéry, na znižovanie počtu nestálych zmlúv a na väčšiu stabilitu pedagógov a hľadala riešenia spoločné s inými verejnými profesiami.  

Musím povedať, že ťažšie sa mi vyjednávalo s ministerstvom financií než s odbormi. Mojím hlavným zameraním počas takmer deviatich rokov vo vláde bola pedagogická zmena. Práca s učiteľmi, riaditeľmi a profesijnými spoločnosťami bola mimoriadne pozitívna. Veľa som sa od nich naučil, najmä o tom, čo funguje v triedach, mimo čisto teoretických modelov. 

Ak vás rozhovory s ľuďmi z terénu naučili, čo funguje v školách, kde by mal štát začať, aby sa mu investícia do vzdelávania zúročila? 

Podstatná časť toho, čo dnes označujeme za potrebnú zmenu, je v ranom detstve stará vec, či už projektové učenie, úzka spolupráca s rodinami, alebo rovnováha medzi vedomosťami a emóciami.  

Kvalitná predškolská výchova patrí k najsilnejším predpokladom neskoršieho úspechu. Keď deti vylučujeme, oberáme ich o schopnosť učiť sa spolu s rovesníkmi, so všetkými celoživotnými dôsledkami.