Zákaz sociálnych sietí vychováva z detí klamárov, hovorí estónska odborníčka

„Sedemdesiat percent detí je v Austrálii naďalej na sociálnych sieťach, len sa naučili klamať,“ upozorňuje v rozhovore. Maria Murumaa-Mengel v októbri vystúpi na konferencii Eduforum v Bratislave, kde bude hovoriť o budovaní systémovej digitálnej odolnosti v Estónsku.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa lekári, vedci, politici a novinári správajú ako influenceri;

• prečo Estónsko nateraz neplánuje regulovať sociálne siete podľa vzoru Austrálie;

• ako deti pripraviť na „dysfunkčný systém“, v ktorom sa budú musieť orientovať;

• prečo má zmysel oponovať trollom v diskusiách, aj keď viete, že ich názor nezmeníte.

Venujete sa vzťahu mladých ľudí k digitálnym technológiám a nástrahám, ktorým čelia. Čomu presne momentálne venujete najviac času?

Momentálne sa intenzívne venujem konceptu influencerizácie (po anglicky influencer creep – pozn. red.). Ten v podstate opisuje, ako sa dnes musia ľudia v rôznych profesiách – napríklad novinári, lekári či vojaci – čoraz viac správať ako influenceri.

Znamená to, že popri svojej hlavnej práci, ktorá tvorí podstatu ich povolania, sa od nich vyžaduje, aby vykonávali aj influencerské úlohy. Realizujeme rozhovory s odborníkmi z rôznych oblastí a snažíme sa pochopiť, ako balansujú medzi tradičnými princípmi, etikou a konvenciami svojej práce na jednej strane a novými stratégiami založenými na ekonomike pozornosti na strane druhej. Pracovali sme s učiteľmi, hudobníkmi, so zdravotníkmi aj s novinármi a momentálne sa zameriavame na politikov. Táto téma mi umožňuje do hĺbky skúmať komunikačné normy a dynamiku sociálnych médií v profesionálnom živote.

Ďalšou témou, ktorej sa venujem „prakademicky“ – čo je spojenie praktického a akademického prístupu –, sú deti a ich digitálna informačná gramotnosť. Zameriavame sa najmä na deti v predškolskom veku, snažíme sa budovať ich odolnosť a zvyšovať ich informovanosť.

Aké sú dôvody influencerizácie týchto povolaní?

Už od 70. rokov 20. storočia pracujeme s teoretickým konceptom „mediálnej logiky“. To znamená, že dávno pred vznikom sociálnych médií sa rôzne inštitúcie museli prispôsobovať logike médií v tom, ako fungujú a nakoľko uvažujú o svojej sebaprezentácii. Súvisí to aj s rozmachom PR mašinérie a uvedomením, že ak chcete vykonávať svoju prácu, musí byť viditeľná.

Napríklad školy museli začať bojovať o svoju reputáciu, čo je typický prejav mediálnej logiky. Musíme posielať tlačové správy, pretože prídu novinári – kedysi to nebývalo zvykom, ale od 70. rokov sa to postupne nabaľovalo. Dnes, keď sú dominantným médiom sociálne siete, hovoríme o „logike sociálnych médií“ – o dátovom spracovaní, popularite, viralite a algoritmoch.

Konkrétne influencerizácia zahŕňa rôzne profesie, ktoré sa učia, ako získať a udržať pozornosť publika na sociálnych sieťach. A kto to robí lepšie než influenceri? Profesie, ktoré boli kedysi verejnosti nedostupné a nepriehľadné, zrazu vedú dialóg s publikom. Ponúkajú nám krátke, jasné a zjednodušené vysvetlenia svojej práce a vo všeobecnosti sa snažia pôsobiť autenticky, hoci je v tom aj kus budovania osobnej značky.

To je mimoriadne zaujímavé, najmä vzhľadom na to, ako sa sociálne médiá za posledných päť rokov zmenili – stali sa toxickejšími, viac ich riadia algoritmy a sú manipulatívnejšie. Moc sa koncentruje v rukách pár vyvolených. To otvára dôležité výskumné otázky, ale aj otázky o samotnej ľudskosti. Čo to vlastne robíme? Mali by sme prestať alebo v tom pokračovať? Napríklad v prípade vedy sa často diskutuje o identite vedca a dôveryhodnosti vedy ako inštitúcie.

Podobne sa medzi novinármi a vedcami vedú diskusie o tom, či sme už neprekročili hranicu prílišného zjednodušovania. Nevzbudzuje to v ľuďoch pocit, že veda je vlastne jednoduchá a zvládli by ju aj sami?

Hovoríte, že za posledných päť rokov sa moc čoraz viac koncentruje v rukách pár vyvolených. Internet sa pôvodne označoval za nástroj demokratizácie informácií a širšieho prístupu k nim. Mení sa to?

Rozhodne, aj keď ten potenciál tam stále je. Internet aj sociálne médiá milujem, pretože je v nich veľa dobrého a majú obrovský potenciál spájať ľudí a pomáhať im lepšie veciam rozumieť. Ale mechanizmy a infraštruktúra sa posunuli od toho, čo je pre ľudí dobré a čo potrebujú, k cieľu zarobiť čo najviac peňazí. Deje sa to bez ohľadu na verejné blaho, zodpovednosť za naše digitálne verejné sféry či distribúciu bohatstva.

Zdá sa, že pre dnešných tech bros (slangový výraz pre mužov stereotypne pracujúcich v technologickom priemysle, najmä v spoločnostiach v Silicon Valley – pozn. red.) nie je nič dôležitejšie. Vidíme to na dvoch konkrétnych príkladoch internetového obsahu, ktorý sa v posledných rokoch výrazne rozšíril. Prvým je tzv. rage-bait obsah (obsah, ktorého cieľom je vyvolať silnú negatívnu reakciu – pozn. red.). Obrovské množstvo obsahu na sociálnych sieťach je navrhnuté tak, aby vás nahnevalo alebo vystrašilo, aby ste mali chuť ísť do komentárov s niekým bojovať. Tieto silné negatívne emócie nás totiž v týchto prostrediach udržia dlhšie.

Platformám tým odovzdávame svoju energiu, dáta, čas a pozornosť, ktorú ony premieňajú na kapitál. Vyvolávanie hnevu sa stalo silnou stratégiou aj pre tvorcov s dobrými úmyslami; vedia totiž, že dráma pritiahne pozornosť.

Je to smutné, pretože aby tento systém fungoval, potrebujete veľmi zdatný systém overovania faktov a moderovania obsahu. My to však nemáme, pretože platformám ide v podstate len o peniaze. Je im to jedno. Sledujeme, ako sa vo veľkom šíria poburujúce, až hranične kriminálne veci – a nič s tým nerobia. Len veľmi zriedka sa stane, že by nenávistné prejavy, osobné útoky alebo násilný obsah skutočne stiahli. Táto „ekonomika hnevu“ v istom zmysle ovládla naše digitálne priestory.

Druhou vecou je koncept virality. Kedysi to bolo veľmi organické – urobili ste niečo vtipné, originálne a stalo sa to virálnym, pretože ľuďom sa to páčilo a zdieľali to. V niektorých prípadoch to stále funguje, ale ak sa chcete stať virálnymi dnes, potrebujete celú armádu takzvaných clipperov, ktorí váš obsah zeditujú do krátkych videí a ďalej šíria. Ak nie ste oboznámení s ekonomikou clippingu, využívajú ju najmä celebrity, športovci, YouTuberi a celkovo prostredie manosféry. V praxi to vyzerá tak, že vydajú napríklad podcast a potom si najmú armádu – tisíce ľudí za minimálne sumy –, aby z tohto formátu vystrihovali krátke videá a masívne ich šírili. To vyvoláva dojem, že nejaká téma v spoločnosti rezonuje oveľa viac, než je to v skutočnosti.

Mnohé veci, ktoré v nás vyvolávajú morálnu paniku, umelo vytvorili tieto armády strihačov. Sú to v podstate mikroúlohy v rámci zdieľanej ekonomiky, na ktoré ľahko nájdete ľudí a ktoré sa v časoch umelej inteligencie dajú veľmi ľahko automatizovať. Veľká časť toho, čo vidíme na sociálnych sieťach, už nie je „sociálna“, je to len AI a armády strihačov.

Poďme sa teda porozprávať o regulácii. Dokáže odvrátiť tento stav, ak je systém od podlahy postavený na pozornosti, ktorú veľké platformy dokážu premeniť na peniaze?

Pravdou je, že naše sociálne správanie a životy sú dnes so sociálnymi médiami natoľko prepletené, že ich nemôžeme len tak vypnúť. Teda mohli by sme, ale nasledoval by absolútny chaos. Ľudstvo prežilo väčšinu vecí, ale dnes sú naše sociálne vzťahy, hľadanie zmyslu, láska, výchova detí, biznis, medicína, duševné zdravie, školstvo aj armáda bytostne spojené so sociálnymi sieťami.

Nie je možné sa od nich jednoducho odstrihnúť. Mnoho ľudí sa pokúsilo opustiť platformy spoločnosti Meta, namietali proti Facebooku či Instagramu, ale nakoniec sa vrátili. Zistili totiž, že sa bez nich nedostanú k informáciám o podujatiach, prichádzajú o profesionálne siete a nemajú jednoduchý prístup k tomu, čo sa deje v ich komunitách. Vracajú sa, pretože sme tvory zvyku – a ak si raz na niečo zvykneme, len veľmi ťažko sa toho zbavíme. Sme k sociálnym médiám neoddeliteľne pripútaní.

Čo sa týka regulácie, túto sféru sme doteraz neregulovali veľmi dobre. Pravdepodobne preto, že sa na ňu hľadelo ako na špecifickú oblasť podnikania. Americké podnikateľské prostredie v štýle „nechajte ľudí robiť biznis“ dnes naráža na európsky rámec verejného blaha a hodnôt. Tieto platformy majú miliardy používateľov – o čom je potom reč, ak nie o verejnom priestore?

Legislatíva, napríklad aj u nás v Estónsku, však stále nevníma sociálne médiá ako verejnú sféru. Mohla by som byť tvorkyňou obsahu s miliónom odberateľov a šíriť skutočne nenávistné veci, ale zákon neumožňuje uložiť mi trest za vyvolávanie nepokojov alebo podnecovanie k násiliu, pretože sociálna sieť nie je definovaná ako verejný priestor.

Naša legislatíva je trochu pomalá, hoci by sa dalo namietať, že 30 rokov by malo stačiť na adaptáciu. Momentálne sa vkladá veľká nádej do Aktu o digitálnych službách (DSA), ktorý má regulovať veľmi veľké online platformy. Bohužiaľ však vidíme, že tento biznis je natoľko ziskový, že pokuty za porušovanie zákona sú nižšie než zisk, ktorý platformy generujú práve jeho porušovaním. Z obchodného hľadiska tie straty jednoducho akceptujú. Z morálnej stránky si však neviem predstaviť, ako s tým dokážu žiť.

V Európe sa teraz čoraz viac hovorí o regulácii sociálnych médií najmä v súvislosti s vekom detí. Čo hovorí váš výskum o tom, v akom veku by deti mali začať s týmito platformami a ako ich to ovplyvňuje?

Hoci sa verejná mienka výrazne prikláňa k prísnym reguláciám a plošným zákazom, výskum – minimálne sociologický – to v skutočnosti nepodporuje. Existuje tu konflikt medzi rôznymi vedeckými disciplínami. Ak sa rozprávate s neurovedcami, tí majú k dispozícii úplne presné merania poškodení, ktoré spôsobuje tento dopamínový automat sociálnych sietí. Pre naše mozgy to nie je dobré. Človek stráca schopnosť sústrediť sa, začína byť nepokojný, nervózny a presýtený, pretože trénuje svoj mozog, aby takto fungoval štyri až dvanásť hodín denne. Mozog je plastický orgán; ak ho nebudem trénovať čítať papierové knihy alebo si pár hodín bez prerušenia užívať prírodu, príde o schopnosť to robiť. Z tohto pohľadu úplne súhlasím s tým, že malé deti by sme od obrazoviek mali držať čo najďalej.

Z pohľadu sociológie je však tento obraz oveľa nejasnejší. Čo s deťmi, ktoré by bez sociálnych sietí zostali vyčlenené? Či už preto, že žijú v odľahlých oblastiach, patria k menšinám, alebo majú zdravotné znevýhodnenie? Ony tie zariadenia potrebujú, aby zostali v kontakte s ľuďmi, ktorých potrebujú na prežitie. Mnohí mladí ľudia nám hovoria, že digitálne priestory, hry a špecifické zákutia internetu im zachránili život. Veľakrát som od nich počula, že by tu už neboli, keby nemali svoju komunitu na Tumblri alebo Reddite.

Spoločenský život je navyše sociálny konštrukt – jeho pravidlá a zvyky sú vecou spoločenskej dohody. Čo ak sa naša spoločnosť vyvíja smerom k budúcemu pracovnému životu, ktorý vyžaduje presne tie zručnosti, ktoré si deti trénujú na týchto platformách? Schopnosť orientovať sa v informáciách mimoriadne rýchlo, vnímať veľa vecí súčasne. Niektoré povolania, napríklad operátori dronov, vyžadujú spracovanie množstva informácií naraz. Čo ak to v primeraných dávkach skutočne potrebujú? Nehovorím o nadmernom užívaní, ale o primeranom kontakte.

Existuje podľa vás niečo ako ideálny vek, v ktorom by mali deti začať so sociálnymi sieťami?

Keď sa rozprávam s rodičmi, radím im: Držte deti od obrazoviek tak dlho, ako sa len dá. Hoci sú v dnešnom sociálnom živote nevyhnutné, vaše dieťa o nič nepríde, ak z neho nebude „iPadové dieťa“.

Už v škôlke si však deti začínajú všímať rozdiely a sú zvedavé na to, čo robia ostatní. Preto ich držte od obrazoviek čo najdlhšie, no keď ten čas príde, buďte zvedaví spolu s nimi. Nenechávajte ich na internete osamote; nepúšťajte im YouTube len preto, aby ste si mohli ísť navariť. Prvé obrazovky by mali byť čo najväčšie a umiestnené v spoločných priestoroch. Najlepšou voľbou je televízor v obývačke, pretože aj keď nesedíte priamo pri nich, stále máte prehľad o tom, čo sa deje.

Buďte tu pre svoje dieťa. Pozerajte videá spolu, vysvetľujte im veci a klaďte im otázky. Pýtajte sa ich, prečo sa podľa nich niečo stalo alebo prečo bolo video adresované „chlapcom“ a nie „dievčatám“. Takéto hlboké rozhovory pripravujú deti na dysfunkčný systém, v ktorom budú aj tak raz žiť. Nemá zmysel zakazovať deťom prístup do sociálnych médií s tým, že sú škodlivé a nebezpečné, a tvrdiť, že keď budú mať 16 rokov, tak je to zrazu v poriadku.

Musíme chcieť, aby boli sociálne médiá lepšie pre všetkých ľudí. Ak sa pozrieme na zákaz v Austrálii, prvé štúdie ukazujú, že nefunguje. Sedemdesiat percent detí je naďalej na sociálnych sieťach, len sa naučili klamať. Alebo používajú online priestory, o ktorých ani nevieme a sú nebezpečnejšie než tie, ktoré poznáme. Normalizujeme tým klamanie, čo je hlboko znepokojujúce.

O zákaze sociálnych médií pre deti do 15 či 16 rokov hovorí aj veľká časť Európskej únie. Diskutuje sa o tom aj na Slovensku. Ako vyzerá táto diskusia v Estónsku?

Estónsko a Belgicko sú dve krajiny, ktoré sú proti takému zákazu.

Prečo?

Z rovnakých dôvodov, aké som spomínala – nebude to efektívne. Keď sledujem estónske sociálne médiá a počúvam diskusie, väčšina rodičov by zákaz privítala. Naši politici sú však v tomto rozumní a počúvajú vedcov naprieč celým politickým spektrom. Estónske riešenie je nateraz počkať a uvidieť, ako to dopadne v Austrálii. Dajme tomu aspoň rok, aby sa naplno prejavili účinky. Estónsko vkladá úsilie – a dúfajme, že aj zdroje – do posilňovania individuálnej slobody a zodpovednosti jednotlivca. Je to v istom zmysle nespravodlivé, pretože čelíme obrovskej mašinérii, ale je rozumnejšie pripraviť ľudí na životné výzvy než sa tváriť, že neexistujú. Digitálna, mediálna a informačná gramotnosť spolu s psychickou odolnosťou proti manipulácii a propagande sú kľúčové prvky prežitia v tomto prostredí.

Ak je celá naša spoločnosť čoraz viac postavená na internete, existuje vôbec možnosť nahradiť deťom sociálne interakcie, o ktoré by prišli, keby sme im zakázali sociálne siete?

Ak by sme sa v snoch preniesli do utópie, mohli by sme deťom vziať sociálne médiá, ale potom by sme museli naozaj podstatne rozvinúť a investovať zdroje do práce s mládežou, záujmových krúžkov a školení pre rodičov. Všetko sa totiž začína u rodičov. Deti napodobňujú svojich rodičov; ak rodič trávi celý večer pred obrazovkou, dieťa to bude chcieť robiť tiež.

Nie je to len o zakazovaní telefónov alebo ponúkaní starých modelov fungovania v spoločnosti bez internetu. Ide o sociálne väzby, súdržnosť a vedomosti. Je to taká obrovská úloha, až sa ma ako realistky zmocňujú pochybnosti: Ako chcete vlastne vynútiť dodržiavanie regulácie sociálnych sietí? Je to nereálne.

Niekedy sa sociálne médiá prirovnávajú k alkoholu alebo k šoférovaniu, na ktoré tiež existuje veková hranica. Je to prílišné zjednodušenie?

Porovnávame dve rôzne veci. Počúvame argumenty, že keď mladým ľuďom nepovoľujeme zbrane, pyrotechniku, alkohol alebo cigarety, nemali by sme im ponúkať ani sociálne siete, ktoré sú tiež návykové. Lenže tie ostatné veci sú rozsahom menšie; neobsahujú milióny nuáns spoločenského života. V tom je ten rozdiel.

Ak pijete alkohol, robíte to preto, že vám robí niečo, čo v tom momente považujete za benefičné, ale väčšinou si uvedomujete aj riziká krátkodobého a dlhodobého zneužívania. Hoci je súčasťou spoločenského života, váš život sa netočí okolo alkoholu, pokiaľ nie ste ťažký alkoholik. Sociálne médiá však životom sú. Sú tam spomienky na moju starú mamu, kontakt s komunitou a veľakrát aj práca. Starí rodičia mnohých detí sú na sociálnych sieťach. Deti odtiaľ získavajú obrovské množstvo informácií aj sociálneho kontaktu.

Môj syn má 12 rokov a prešiel si rôznymi fázami záujmu o chémiu či o index ľudského rozvoja v rôznych krajinách. Dnešné deti sú mimoriadne bystré. Má vlastné záujmy, informácie čerpá zo sociálnych médií a je kritický voči umelej inteligencii. Ak veríte, že je dobré byť neinformovaný, potom sú pre vás sociálne médiá zlé. Ide o oveľa komplexnejší problém v porovnaní s návykovými látkami.

Rád by som sa vrátil k influencerskej kultúre a „manosfére“. Naznačili ste, že tie najextrémnejšie prejavy manosféry nie sú v spoločnosti také rozšírené, ako sa môže zdať. Môžete to rozvinúť?

Manosféra sa zdá byť početnejšia než v skutočnosti je. To neznamená, že tieto mizogýnne názory, ktoré ovplyvňujú všetky pohlavia, neexistujú. Existujú, pretože manosféra je postavená na sociálnych štruktúrach každodenného života. Manosféra ponúka zjednodušené binárne riešenia. Mužov tlačí do úzkej škatuľky očakávaného správania, v ktorej musia trpieť, byť disciplinovaní, dominovať, byť finančne úspešní a mať obrovské svaly alebo podstupovať bolestivé estetické zákroky. Aj ženy tlačí do ich vlastnej škatuľky, ktorá je ešte navyše podriadená mužom.

Tieto názory sú prítomné v bežnom živote; vyjadrujú ich naši politici, vidíme ich v domácnosti a odrážajú sa v štatistikách. Aj ruské dezinformácie sú silne rodovo podmienené. Útočia na líderky a navrhujú návrat k patriarchálnemu poriadku. Manosféra šíri smiešne tvrdenia a vytvára karikatúry, pričom vyvoláva dojem, že ich veľa ľudí berie vážne, hoci v skutočnosti ide o okrajovú sféru. Existujú mladí, ovplyvniteľní sledovatelia tohto obsahu, ale to neznamená, že všetci muži sú hrozní. Tie proporcie sú nafúknuté a tradičné médiá aj vedci to živia tým, že týmto influencerom venujú pozornosť, o ktorú im v konečnom dôsledku ide.

Ako proti niečomu takému bojovať? Ako by sme mali reagovať na týchto influencerov? Je riešením ich jednoducho ignorovať?

Existuje niekoľko stratégií. Prvou je nechať týchto priekupníkov s hnevom hladovať. To znamená presne to, čo hovoríte – neinteragovať s nimi. Zablokovať ich a nedávať im žiadnu energiu, najmä keď vidíte, že pre nich to je biznis. Nestojí to za váš čas. Ak však vidíte, že ľudia vo vašom blízkom okolí tieto správy preberajú, mali by ste zasiahnuť.

Skúmali sme takzvané „mikro-intervencie“ v digitálnom priestore. Dlho sme deti aj seba učili: nekŕmte trollov. Ak niečo uvidíte, nereagujte, jednoducho choďte ďalej. Tvrdili sme, že ak sa pôjdete váľať do blata s prasatami, sami sa zašpiníte. Podľa mňa sme však práve kvôli tomuto prístupu prišli o veľa digitálnych verejných priestorov; ovládli ich hlučné menšiny alebo armády botov. Posledných päť rokov presadzujem názor, že každý, koho vyrušuje toxicita týchto menších verejných priestorov – napríklad v komentároch pod príspevkami priateľov – by mal slušne oponovať. Nechoďte tam s urážkami, to situáciu len zhorší. Ale napíšte: „Toto je nepravdivá informácia, už bola vyvrátená,“ a pridajte odkaz. Ak sú ľudia hrubí na verejnej stránke, napríklad na Facebooku prezidenta, povedzte, že takéto správanie nie je vo verejnom priestore v poriadku.

Sociálne médiá sú sociálnym priestorom, kde sa ľudia učia, ako sa správať. Ak tam vidia len toxicitu, môžu jej podľahnúť. Ak sa však proti tomuto správaniu ohradíte, vytvárate pre ľudí alternatívu.

Ide teda o poskytovanie alternatívneho pohľadu pre tých, ktorí diskusiu len pasívne sledujú?

Presne tak. Ak je nejaká informácia zjavne chybná, môžete tam jednoducho vložiť odkaz. Mnoho ľudí navštevuje tieto digitálne priestory, aby si vytvorili názor na témy ako vakcíny, veterná energia alebo politické hodnoty. Sú to takzvaní „lurkeri“ – tichí pozorovatelia, ktorí do diskusie neprispievajú, len ju čítajú a formujú si svoj postoj. Ak uvidia výhradne príspevky o tom, že veterná energia je zlá, uveria tomu. Ale ak expert – napríklad ornitológ – vysvetlí skutočné fakty, tichý pozorovateľ získa kvalitnejšie informácie. To neznamená, že experti musia v diskusiách zostávať a donekonečna sa hádať s platenými trollmi. Stačí pridať svoj komentár a odísť.

V súvislosti s bojom proti dezinformáciám sa často skloňuje, že vyvrátenie nepravdivých informácií stojí oveľa viac námahy ako ich šírenie. Je fact checking efektívny spôsob boja proti dezinformáciám?

Ak sa s ľuďmi hádate na základe faktov, málokedy zmeníte názor priamo toho človeka, s ktorým vediete spor. To však nie je cieľom. Ste tam pre tie tiché masy – pre ľudí, ktorí len pozorujú. Toto je kľúčová zmena v nastavení mysle, ktorú my ako experti potrebujeme: nesnažím sa zmeniť názor toho jedného radikálneho človeka, ale skôr ukazujem všetkým ostatným, že existujú aj iné pohľady na vec.

Dezinformačná mašinéria je silnejšia než my, pretože nie je viazaná etickými pravidlami. Ja nemôžem vytvoriť farmu botov, aby veda vyzerala lepšie – to by bolo neetické. Som viazaná morálnymi a etickými pravidlami svojej inštitúcie, svojej profesie a svojho vlastného svedomia. To však neplatí pre ľudí, ktorí sa venujú dezinformáciám zo štátnych záujmov či kvôli osobnému zisku.

Napríklad zdravotnícke dezinformácie – predaj kryštálov, mastičiek či komunikácia s anjelmi– čo je napríklad v Estónsku veľkým fenoménom. Títo aktéri cielene vyvolávajú nedôveru k inštitúciám, aby na tom zarobili. Tvrdia, že vakcíny sú zlé, a vzápätí ponúkajú webinár o tom, ako z vás „vysajú vakcínu“, alebo predávajú iné nezmysly. Niektorí ľudia na to naletia, ale stále verím, že ak budú dostupné správne informácie, ľudia sa môžu rozhodnúť inak.

V rámci centra BECID (Baltic Engagement Centre for Information Disorders) sme robili rozhovory s novinármi v celom Pobaltí. Tí, ktorí sa venujú overovaniu faktov, hovoria, že ich práca nie je nevyhnutne o zmene názoru skalných fanúšikov nejakej politickej strany alebo ľudí, ktorí uverili konkrétnej dezinformácii. Ide o archiváciu. Ak niekto o dva roky neskôr bude na Googli alebo cez ChatGPT hľadať, či je ivermektín naozaj efektívny proti covidu, vďaka našej práci tam nájde stabilnú a overenú informáciu. Nerobí sa to len pre prítomnosť, ale aj pre budúcnosť.